Brusel 7. septembra 2023 – Európska únia vo svojich plánoch týkajúcich sa energetického prechodu okrem iného vo veľkom vsádza na obnoviteľný vodík a stanovila cieľ jeho spotreby do roku 2030 na 20 miliónov ton. Skutočný dopyt však smeruje k úrovni 8,5 milióna ton, čo je výrazne pod plánom EÚ, tvrdia zástupcovia priemyslu, ktorí preto žiadajú zmenu stratégie s cieľom zvýšiť ponuku aj dopyt. Téme sa venoval portál euractiv.com.
Vodík, plyn, ktorý pri spaľovaní neprodukuje emisie, sa často považuje za potenciálny čarovný prútik pri dekarbonizácii priemyselných odvetví závislých od fosílnych palív, ako sú napríklad oceliarstvo či výroba chemikálií, rovnako ako diaľkovej dopravy, kde elektrifikácia v súčasnosti nie je možná.
Európska komisia sa začala usilovať o oživenie trhu s vodíkom prijatím stratégie predloženej v roku 2020, ktorá stanovuje definície a ciele využívania obnoviteľného vodíka. Po ruskej invázii na Ukrajinu Komisia zvýšila ciele Únie, podľa ktorých sa má do roku 2030 v bloku 27 krajín vyrobiť 10 miliónov ton obnoviteľného vodíka a rovnaké množstvo paliva má zabezpečiť dovoz z krajín s priaznivými podmienkami na jeho produkciu.
Niektorí odborníci, ako napríklad profesor parížskeho Inštitútu politických štúdií Thierry Bros, však tvrdia, že doteraz sa smerom k stanoveným cieľom dosiahlo len málo a vybudovanie vodíkovej ekonomiky „je jednoducho nemožná úloha“.
Politický predstavitelia si tiež uvedomujú výzvy spojené s vodíkovými snahami. „Nemáme dostatočný dopyt po zelenom vodíku, pretože na trhu nemáme dostatok vodíka,“ hovorí Jerzy Buzek, poľský zákonodarca EÚ zo stredopravej Európskej ľudovej strany. „Na druhej strane nemáme stimuly na výrobu vodíka, pretože nie je dostatočný dopyt,“ dodal.
V tejto súvislosti politici hovoria o vodíkovej dileme „sliepka alebo vajce“ a kladú si otázky, či by mal byť na prvom mieste dopyt alebo produkcia.
Takzvaný šedý vodík vyrábaný z fosílnych plynov je už bežnou záležitosťou, pričom 8 miliónov ton paliva ročne spotrebujú v Európe najmä ropné rafinérie a chemický priemysel. Produkcia zeleného vodíka, ktorý je šetrný ku klíme, však zostáva nízka a predstavuje menej ako 5 % z celkovej výroby.
Normy na podporu vodíkovej ekonomiky
V snahe uľahčiť prechod k zelenému vodíku začala Európska komisia vypracovaním niekoľkých kľúčových zákonov, kombinujúcich normy a ciele používania pre priemyselných spotrebiteľov. Medzitým sa stále diskutuje o pravidlách trhu a infraštruktúry, ako súčasti balíka Komisie pre plyn a vodík, ktorý predložila v decembri 2021.
V júli 2021 Európska komisia predstavila svoj zlatý štandard: „obnoviteľné“ označenie pre vodík, ktoré bolo predstavené ako súčasť širšej zmeny smernice EÚ o obnoviteľnej energii. Aby elektrolyzéry vyrábajúce vodík získali zelené označenie, musia byť schopné preukázať, že sú pripojené k vyhradeným, novovybudovaným solárnym alebo veterným elektrárňam.
Menej prísne pravidlá budú platiť v krajinách, ktoré už majú nízkouhlíkový elektrický mix, ako je Francúzsko a Švédsko. Od roku 2030 budú musieť výrobcovia preukazovať spotrebu „zelenej“ elektriny na hodinovej báze. Pred týmto dátumom musí spotreba vodíka zodpovedať výrobe obnoviteľných zdrojov na mesačnej báze.
Rodiaci sa vodíkový priemysel v EÚ tvrdí, že tieto kritériá sú príliš reštriktívne, zatiaľ čo zástancovia návrhu tvrdia, že prísne pravidlá sú kľúčové, aby sa zabránilo prevádzke elektrolyzérov na uhoľnú energiu.
Sekundárna, menej prísna definícia vyžaduje, aby vodík šetrný ku klíme znížil emisie o 70 % v porovnaní s palivami, ktoré nahrádza – či už ide o zemný plyn, uhlie alebo konvenčný vodík.
Napriek týmto obavám európsky priemysel očakáva, že pravidlá EÚ nariaďujúce používanie vodíka v odvetviach, ako je doprava a priemysel, do roku 2030 výrazne zvýšia dopyt po obnoviteľnom vodíku. „Dovtedy očakávame, že povinný dopyt dosiahne 8,5 milióna ton,“ vysvetľuje Jorgo Chatzimarkakis, hlavný lobista priemyselného združenia Hydrogen Europe. Tento objem je však ďaleko od 20 miliónov ton očakávaných Európskou komisiou.
Vodíková banka
Očakáva sa, že na ceste k uvedenému cieľu zohrá kľúčovú úlohu konkrétny nástroj financovania – vodíková banka EÚ – vytvorená na podporu potenciálnych výrobcov vodíka.
Koncom augusta priemysel privítal oznámenie, že prvé tendre budú spustené v novembri, čím sa pripraví cesta na vyplatenie 800 miliónov eur výrobcom vodíka z Inovačného fondu Európskej únie.
Projekty musia spĺňať prísne predpisy, aby sa mohli uchádzať o dotáciu až do výšky 4,5 eura na kg vyrobeného vodíka, čo prevyšuje dotáciu poskytovanú v Spojených štátoch vo výške 3 eurá na kg. Projekty sa musia pripojiť sa k špecializovaným novovybudovaným obnoviteľným zdrojom a zabezpečiť, že používanie vyrobeného vodíka zníži emisie aspoň o 70 %.
Hráči z odvetvia však v tejto súvislosti prejavili „váhavosť, či je ten správny moment prejsť od projektov na papieri ku konečným investičným rozhodnutiam,“ povedal v júni Stefano Grassi, šéf kabinetu eurokomisárky pre energetiku Kadri Simsonovej.
Medzitým je balíček Európskej komisie pre plyn a vodík stále predmetom tvrdých rokovaní v Bruseli. Práve ich výsledok rozhodne o pravidlách hry pre výrobcov, o tom, ako bude možné financovať budúcu vodíkovú infraštruktúru a kto bude mať regulačný dohľad nad trhom.
Odvetvie však už volá po prepracovaní prístupu Únie, pričom argumentuje objavením sa nových hráčov, ako sú napríklad USA, či nedostatočným uplatnením na trhu v kľúčových sektoroch používania vodíka, ako je automobilový priemysel. „Európa potrebuje vodíkovú stratégiu 2.0,“ zdôrazňuje Chatzimarkakis. Ak by sa mala presadiť jeho predstava, tri miliardy eur by neboli celkovým, ale ročným rozpočtom vodíkovej banky, uzavrel euractiv.com.