Žilina 16. júna 2022 – Kapacita plánovaných LNG terminálov v regióne strednej a východnej Európy umožní výraznú diverzifikáciu dodávok najskôr po roku 2025. Ani masívny rozvoj tejto infraštruktúry však plne nenahradí dodávky ruského plynu do regiónu. Na konferencii Slovenského plynárenského a naftového zväzu „Bezpečnostné, technické a obchodné výzvy slovenského plynárenstva“ v Žiline to povedal analytik Michal Kocůrek zo spoločnosti EGÚ Brno.
Hlavnými hýbateľmi rozvoja dodávok LNG do krajín strednej a východnej Európy sú podľa neho snaha o ukončenie závislosti EÚ na ruských fosílnych palivách, obmedzené možnosti zvýšenia dodávok pomocou plynovodov, nezastupiteľná pozícia plynu v kľúčových hospodárskych odvetviach, ako aj masívny rozvoj OZE a potreba regulácie elektrickej siete, pomocou funkčných regulačných zdrojov, ktoré často využívajú plynné palivá.
LNG ako hlavný, nielen dodatkový zdroj
V súčasnosti sa LNG stáva hlavným zdrojom plynu v EÚ28, poznamenal Kocůrek, ktorý v tejto súvislosti poukázal na ústup Ruska zo svojej dominantnej pozície. V máji 2022 mal LNG 30-percentný podiel na trhu EÚ28, Nórsko 24-percentný a Rusko na tretej pozícii 20-percentný podiel.
Pozícia LNG na európskom trhu začala podľa analytika EGÚ silnieť už od roku 2018, súčasný rok je však prelomový. Za prvých päť mesiacov roka sa do EÚ28 doviezlo viac než 60 mld. m3. „Za prvý polrok sa dostávame približne na úroveň celého minulého roku a na celkovej ročnej úrovni to môže byť až dvojnásobok,“ skonštatoval Kocůrek s tým, že LNG už nebude doplnkovým, ale hlavným zdrojom.
Potreba silnej ponuky vs. silný dopyt
V tejto súvislosti zdôraznil potrebu silnej globálnej ponuky. Zatiaľ čo v rokoch 2017-19 výrazne rástla a prispievala k stláčaniu ceny plynu, práve kombinácia nízkych cien – a tým nižšieho záujmu investorov – a covidu spôsobila útlm v roku 2020. V nasledujúcom roku došlo k istému odrazu, tento rok sa však očakáva prírastok len o 7 mil. ton, upozornil analytik.
Globálny dopyt pritom rastie výrazne, jeho hlavným zdrojom je od roku 2021 Čína s cca 20-percentným podielom, nasledujú Japonsko, Južná Kórea a krajiny južnej a juhovýchodnej Ázie. Pokiaľ ide o potenciál rastu dopytu v tomto (+13,8 mt) a nasledujúcom roku (21,1 mt), mala by sa oň postarať opäť Ázia, ale už aj Európa, dodal Kocůrek.
Pokiaľ ide o stranu ponuky, pokračuje dominancia troch hlavných dodávateľov Kataru, Austrálie, a USA, pričom práve Spojené štáty by sa v tomto roku mali stať hlavným zdrojom LNG na svete s 20-percentným podielom. Situáciu však môže podľa analytika ovplyvniť minulotýždňová havária v spracovateľskom závode spoločnosti Freeport LNG, ktorá rezultuje do minimálne trojmesačnej odstávky a nabehnutí na plnú prevádzku na prelome rokov 2022/23. Terminál zabezpečuje zhruba šestinu aktuálnej americkej produkcie, pričom štvrtinu vyváža do Európy.
Pokiaľ ide o ďalší výhľad, Kocůrek neočakáva príliš pozitívne obdobie, najmä v rokoch 2023-24, keď v dôsledku spomínanej kombinácie covidu a neochoty investorov ísť touto cestou nebudú realizované nové projekty. Rastúci dopyt sa tak nebude stretávať s adekvátnou ponukou. „Budeme mať veľký tlak na cenu spotového LNG, aj na dostupnosť v rámci ponuky či nových kontraktov. Situácia by sa mala zlepšiť okolo roku 2025, keď očakávame nárast pri troch hlavných dodávateľov zhruba o 80 mt,“ povedal analytik s tým, že lídrom bude Katar, ktorý zvýši svoju exportnú kapacitu o 110 mt a v ďalších dvoch rokoch až na 127 mt.
USA budú realizovať projekt v Golden Pass, ako aj ďalšie projekty, ktoré čakajú na FID alebo sú v príprave. Mali by byť realizované v druhej polovici dekády a smerovať až k zdvojnásobeniu americkej kapacity, aj v závislosti od cien na svetovom trhu.
Výhody amerického LNG
V súvislosti s americkým exportom LNG a jeho destináciami Kocůrek poukázal na zásadnú zmenu, ktorú priniesol aktuálny rok. Vyvážená rovnováha na svetovom trhu s menšou inklináciou k ázijským trhom pozorovaná od roku 2020 je minulosťou. „V súčasnej dobe mieria 4/5 amerického LNG (78 %) priamo do Európy,“ konkretizoval analytik s tým, že 18 % odobrala Ázia a 3 % Latinská Amerika.
Podľa Kocůreka je v tejto súvislosti dôležitým faktorom to, komu sú ponúkané americké kontrakty. „Takmer dve tretiny kontraktov držia globálni portfólioví hráči, ako sú BP, Shell, Total, Naturgy či Centrica, ktorí sa sami môžu rozhodovať, čo s plynom budú robiť,“ ozrejmil analytik s tým, že dodávky mieria tam, kde trh ponúka najväčšiu prémiu, a teda do Európy. A to aj na úkor krajín, ktoré nie sú schopné platiť požadovanú cenu, resp. im portfólioví hráči LNG nedodajú aj za cenu pokuty.
Európe môže pomôcť aj rozvoj amerických exportných LNG terminálov, ktorých kapacita by mohla ku koncu roka 2022 dosiahnuť 113 mld. m3, z čoho cca 40 mld. m3 je fixne viazaných na dodávku do neeurópskych krajín. „Zvyšok by mohol smerovať do Európy,“ poznamenal Kocůrek s tým, že otázkou je miera ochoty Európy platiť požadované ceny a schopnosti také množstvo LNG technicky akceptovať.
Pri dodávkach LNG z USA by Európe cenovo výrazne pomohlo naviazanie na kľúčový americký benčmark Henry Hub. Po zahrnutí marže k cene plynu, nákladoch na skvapalňovanie, prepravu a splňovanie by bolo možné dopracovať sa k cene 39,7 – 43,3 €/MWh, kým pri katarskom LNG fixovanom na ceny ropy po započítaní nákladov na splňovanie je to cca 41,5 – 54 €/MWh.
Európska LNG infraštruktúra a región CEE
Európsky dovoz LNG sa môže zvýšiť aj vďaka skutočnosti, že napriek výraznému nárastu využívania európskych terminálov v EÚ25 (bez UK, Španielska a Portugalska, ktoré majú nedostatočné spojenie so zvyškom kontinentu na ďalšiu prepravu plynu), je v roku 2022 stále viac ako 20 % ich kapacity nevyužitej.
Z hľadiska potrieb strednej a východnej Európy majú podľa Kocurka najväčší význam LNG terminály v poľskom Świnoujścii a chorvátskom Omišalji (plávajúci – FSRU) či pripravované nemecké FSRU Wilhelmshaven a Brunsbüttel a v prípade Slovenska a Česka predovšetkým rozvoj nových kapacít v Poľsku v podobe FSRU Gdansk, kde by mohol byť k dispozícii možno až dvojnásobok pôvodne plánovanej kapacity 6,1 mld. m3. Kocůrek pripomenul aj projekty tradičných LNG terminálov v nemeckých lokalitách Wilhelmshaven, Brunsbüttel, Stade, Hamburg a Rostock.
„Ak to všetko sčítame, a budeme pozitívni, že sa všetky projekty zrealizujú v nejakom rozumnom čase, bavíme sa až o 67 mld. m3, ktoré by mohli nahradiť ruský plyn. Avšak v roku 2021 tento región odobral 89 mld. m3 ruského plynu, čiže stále tam ostáva istá medzera nemôžeme si myslieť, že takto intenzívny rozvoj by mohol nahradiť ruský plyn v regióne CEE. Ale bola by to veľká pomoc,“ uzavrel analytik Michal Kocůrek zo spoločnosti EGÚ Brno.