Brusel 12. októbra 2020 – Náklady na budúcu prepravu vodíka sa môžu líšiť od prípadu k prípadu. Hoci je na ňu možné využiť súčasnú plynárenskú infraštruktúru, náklady na jej úpravu v kombinácii s požiadavkami koncových spotrebiteľov na miestnej úrovni určia, či sa im bude dodávať zmiešaný alebo čistý vodík, tvrdia zástupcovia plynárenského sektora. Téme sa venoval portál euractiv.com.
Vodík sa v súčasnosti väčšinou vyrába blízko miesta, kde sa využíva. To by sa v budúcnosti malo zmeniť, pretože sa bude zvyšovať objem výroby aj prepravné vzdialenosti.
Júlová štúdia poradenských spoločností Guidehouse a Tractabel Impact financovaná EÚ konštatuje, že plynovody predstavujú „najlacnejšiu metódu distribúcie tam, kde je dostatočne veľký dopyt“.
Európska komisia vo svojej vodíkovej stratégii zase uviedla, že „postupné zavádzanie vodíkových riešení môže viesť k zmene účelu a opätovnému využitiu častí existujúcej infraštruktúry pre zemný plyn, čo jej pomôže vyhnúť sa uviaznutiu aktív.“ Význam existujúcej infraštruktúry uznal aj podpredseda EK Frans Timmermans, podľa ktorého by zmena využitia existujúcich plynárenských sietí pomohla znížiť náklady na prechod na zelený vodík.
Európska asociácia prevádzkovateľov prepravných sústav pre plyn (ENTSOG), sa domnieva, že potrebná infraštruktúra by mala byť pripravená skôr, ako sa zvýši objem výroby vodíka, čo povedie k podpore spotreby vodíka v kľúčových odvetviach koncového využitia, ako je doprava a priemysel. „Napredovanie pri rozvoji silného vodíkového trhu a ekonomiky začína vývojom vhodnej infraštruktúry, ktorá spája výrobné závody so spotrebiteľmi,“ tvrdí ENTSOG.
Čistý vodík sa podľa neho môže účinne prepravovať rekonštruovanými alebo dovybavenými existujúcimi plynovodmi, aby sa dosiahol cieľ vybudovania vodíkovej ekonomiky a podporili sa ciele Zelenej dohody. Zásadnou otázkou pre tvorcov politiky je určiť presné náklady na dodatočné vybavenie potrubí a terminálov LNG, čo v súčasnosti skúma aj plynárenský priemysel, uviedol ENTSOG.
Gas Infrastructure Europe (GIE) určilo štyri hlavné spôsoby rozvoja vodíkovej infraštruktúry vrátane priamej dodávky vodíka do Európy potrubím alebo premeny ďalších plynov na vodík po ich dopravení do dovozných LNG terminálov. GIE v súčasnosti pripravuje podrobnú cost-benefit štúdiu, ktorá posúdi výhody a nevýhody rôznych možností.
Súčasne sa pripravujú plány na rozvoj špecializovanej vodíkovej infraštruktúry. Skupina jedenástich európskych plynárenských infraštruktúrnych spoločností v júli predstavila plán vývoja európskej vodíkovej „chrbtice“ s dĺžkou takmer 23.000 km do roku 2040, ktorá sa má využívať paralelne so plynárenskou sieťou. Chrbtica plánuje prevádzať plynovody, ktoré sa stali nadbytočnými v dôsledku znižujúceho sa dopytu po plyne. Tie však nemusia byť dostupné všade a bude ich treba doplniť o novú infraštruktúru.
Pokiaľ nebudú k dispozícii väčšie objemy čistého vodíka, je možné zmiešavať malé množstvá vodíka so zemným plynom v existujúcich potrubiach. Toto riešenie by sa mohlo v prechodnom období ukázať ako atraktívne, pretože nevyžaduje žiadne dodatočné vybavenie.
Zmiešavanie je však menej efektívne, znižuje hodnotu vodíka a mení kvalitu plynu spotrebovaného v Európe, preto môže spôsobiť fragmentáciu európskeho trhu s plynom, varuje Komisia.
Podľa ENTSOG sú obe možnosti možné a v prechodnej fáze môžu byť využívané súčasne.
V konečnom dôsledku sa náklady na prepravu budú líšiť v závislosti od toho, či je vodík zmiešaný so zemným plynom alebo prepravovaný v čistej forme, tvrdia prevádzkovatelia sietí. „Zjednodušene povedané, čím viac sa blížime k čistému vodíku, tým je to nákladnejšie. Pri nízkych percentách môže byť napríklad existujúca infraštruktúra už teraz „pripravená na vodík“, vysvetlil ENTSOG. Niektoré krajiny, napríklad Francúzsko, už umožňujú miešanie až do 10 %.
To však neznamená, že prevádzkovatelia plynu môžu začať vstrekovať vodík do siete okamžite – úpravy môžu byť nevyhnutné aj na strane spotrebiteľov, v závislosti od ich požiadaviek.
Niektorí priemyselní koncoví užívatelia, ako napríklad oceliari, by v rámci dekarbonizácie svojej činnosti uprednostnili dodávanie čistého vodíka. Ale iní, ako petrochemický priemysel alebo produkcia plastov, vyžadujú pre svoj výrobný proces vysokokvalitný zemný plyn a potrebovali by zariadenie na jeho spätné extrahovanie zo zmesi.
Pre domácnosti by prechod na vodík mohol znamenať zmeny v domácich spotrebičoch, ako sú plynové sporáky. Jedným z príkladov je projekt H21 v severoanglickom Leedse, kde je celá mestská štvrť upravená na využívanie vodíka, a to vrátane horákov v jednotlivých domoch.
„Horná hranica zmiešavania vodíka v sieti bude závisieť od vybavenia a používateľoch pripojených k sieti, a ich možností prispôsobiť sa koncentráciám vodíka,“ uviedol ENTSOG. Príprava plynového systému na „vodík“ si môže tiež vyžadovať vývoj nových technických riešení, ako sú membrány na spätné extrahovanie, vysvetlil hovorca ENTSOG.
So zvyšovaním relatívneho množstva vodíka v zmesi rastie aj potreba množstva úprav. Niektorí experti tvrdia, že nad určitú úroveň by mohlo mať ešte väčší ekonomický zmysel prepravovať vodík v čistej forme.
„Rozhodnutie o tom, či sa prispôsobiť na 100 % vodík alebo jeho zmesi, by malo byť založené na case-by-case štúdii, do ktorej sú zapojení prevádzkovatelia, operátori distribučných sietí a koncoví užívatelia na základe ich infraštruktúry a využitia, tvrdí ENTSOG.
Marcogaz, združenie zaoberajúce sa technickými otázkami plynárenského odvetvia, zmapovalo odlišné požiadavky spotrebiteľov. Dobrou správou podľa Marcogazu je, že väčšina prvkov skladovacej a distribučnej plynárenskej infraštruktúry, ako aj domácich spotrebičov by mala byť s úpravami schopná prijať až 10 % vodíka. Niektoré siete a domáce spotrebiče už v skutočnosti fungujú s objemom vodíka až na úrovni 20 %.
Vyššie koncentrácie je však možné dosiahnuť iba „prostredníctvom výskumu a vývoja ďalšími opatreniami alebo výmenami,“ hovorí Marcogaz, ktorý vytvoril prehľad súčasných limitov vodíka pre použitie v existujúcej infraštruktúre pre zemný plyn.
Kritici tvrdia, že rôzne úrovne miešania a súvisiace požiadavky na plynárenskú infraštruktúru predstavujú riziko, že preprava a distribúcia plynu budú pre jej prevádzkovateľov príliš zložité.
„Toto všetko vec mimoriadne komplikuje,“ uviedol Jonathan Stern z Oxfordského inštitútu energetických štúdií. „Myslím si, že by nám to mohlo zabrať veľa času rovnako, ako nám to zabralo dosť času pri zemnom plyne,“ povedal a pripomenul, že vybudovanie funkčného trhu EÚ so zemným plynom trvalo 30 rokov.
Podľa euractiv.com sa zdá, že Komisia tieto riziká uznáva a poukazuje na potenciálnu fragmentáciu na trhu s plynom v EÚ v dôsledku zmiešavania plynu. „Je potrebné aktualizovať súčasné normy kvality plynu – národné aj na úrovni Európskeho výboru pre normalizáciu. Okrem toho bude možno potrebné posilniť nástroje na zabezpečenie cezhraničnej koordinácie a interoperability systémov pre neobmedzený tok plynov naprieč členskými štátmi, “uvádza sa vo vodíkovej stratégii Komisie.
„Tieto možnosti si vyžadujú dôkladné zváženie, pokiaľ ide o ich príspevok k dekarbonizácii energetického systému, ako aj ekonomické a technické dôsledky,“ dodáva EK.