Brusel 2. mája 2022 – Nová infraštruktúra pre LNG neohrozuje európske klimatické ciele, pretože plyn bude potrebný po roku 2050 a vlády sa stále usilujú aj o vybudovanie svojej výrobu obnoviteľnej energie. Pre portál euractiv.com to napísal Lukas Trakimavičius z oddelenia výskumu a skúseností Centra excelentnosti NATO pre energetickú bezpečnosť.
Vo svetle ruskej invázie na Ukrajinu sa mnohé európske krajiny ponáhľali zabezpečiť alternatívne dodávky plynu prostredníctvom rozvoja terminálov na dovoz skvapalneného zemného plynu.
Tento krok vyvolal ostré reakcie v komunite zaoberajúcej sa klimatickou zmenou. Viacerí pozorovatelia vyjadrili obavy, že vybudovaním nových terminálov na dovoz LNG by sa Európa „uzamkla“ v závislosti od fosílnych palív a ohrozila by svoje klimatické ciele, konštatuje Trakimavičius.
„Takéto obavy, hoci dobre mienené, sú vo všeobecnosti prehnané. Nové zariadenia na dovoz LNG pravdepodobne neovplyvnia dlhodobú závislosť Európy od uhľovodíkov, ani nebudú mať významný vplyv na jej plány v oblasti klímy,“ uviedol.
Podľa experta je nesprávne predpokladať, že rozvojom novej infraštruktúry na príjem LNG sa európske vlády vzdávajú svojich plánov uhlíkovej neutrality. Hlavným dôvodom, prečo budú tieto terminály LNG postavené, je jasná a naliehavá potreba nahradiť veľké množstvo ruského plynu v Európe po ruskej invázii na Ukrajinu.
Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by vlády v dohľadnej dobe uvažovali o znížení svojich investícií do obnoviteľných zdrojov. Skôr naopak, dôkazy naznačujú, že tak na úrovni Európskej únie, ako aj na úrovni členských štátov sa plánuje posilnenie tlaku na OZE ako súčasť širšej stratégie na ukončenie energetickej závislosti od Ruska a na boj proti klimatickým zmenám.
Rozvoj LNG terminálov nepredĺži závislosť Európy od plynu. „Bez ohľadu na to, či vlády postavia nové terminály alebo nie, Európa bola a očakáva sa, že zostane významným spotrebiteľom zemného plynu na mnoho nasledujúcich rokov,“ zdôraznil expert. Pripomenul, že v roku 2020 EÚ spotrebovala 401 miliárd kubických metrov (bcm) zemného plynu a podľa najoptimistickejších predpovedí Medzinárodnej energetickej agentúry by sa jej dopyt po plyne v roku 2030 mohol znížiť na 315 bcm a v roku 2050 na 57 bcm.
Najoptimistickejšia predpoveď je podľa Trakimavičiusa však zároveň aj najmenej pravdepodobná. Pokiaľ v priebehu nasledujúcich 10 – 15 rokov nedôjde k žiadnym zásadným prelomom v oblasti čistej energie (masívne rozšírenie zeleného vodíka, zásadná elektrifikácia atď.), je celkom možné, že dopyt EÚ po zemnom plyne by sa do polovice storočia mohol stále pohybovať na úrovni 100 – 200 bcm. rozsah.
„Keďže v Európe bude takmer zaručený dopyt po zemnom plyne ešte aspoň niekoľko desaťročí, riziko uviaznutia aktív je pomerne nízke,“ konštatuje expert, podľa ktorého OZE nemôžu plne nahradiť ruský plyn. Väčšie investície do veternej a solárnej energie, biopalív, batérií, zeleného vodíka a rôznych iniciatív v oblasti energetickej účinnosti môžu a budú oslabovať závislosť Európy od dodávok energií z Ruska.
Krajiny ako Dánsko a Rakúsko majú v úmysle vyrábať 100 % svojej elektriny z OZE do roku 2030. Bude však trvať oveľa dlhšie, kým tieto technológie úplne nahradia zemný plyn v odvetviach, ktoré sa ťažko dekarbonizujú.
„Z krátkodobého až strednodobého hľadiska je úloha OZE pri nahrádzaní zemného plynu vo vykurovacích a priemyselných procesoch obzvlášť problematická,“ myslí si Trakimavičius. Vzhľadom na to, že technológie skladovania energie v sieťovom rozsahu sú stále „v plienkach“ a veterná a slnečná energia je prerušovaná, bolo by veľmi ťažké udržať v domácnostiach teplo počas vrcholnej vykurovacej sezóny iba pomocou OZE, dodal s tým, že tieto zdroje veľmi nepomôžu ani ťažkému priemyslu, ako je oceliarsky, cementársky a chemický, kde sa vyžadujú veľmi vysoké teploty.
Zemný plyn treba podľa Trakimavičiusa brať ako premosťovacie palivo k budúcnosti s nulovými uhlíkovými emisiami a OZE zostanú najväčšou nádejou v boji proti klimatickej zmene.
Avšak vzhľadom na to, že závislosť Európy od zemného plynu tu zostane aspoň o niečo dlhšie, súbežne s rozšírením investícií do obnoviteľných zdrojov by malo zmysel zamerať sa aj na znižovanie uhlíkovej stopy hodnotového reťazca zemného plynu, pripomína expert, ktorý pre začiatok odporúča, aby vlády zintenzívnili úsilie na podporu politík znižujúcich úniky metánu a ďalšie emisie. V segmente midstreamu – teda prepravy LNG – by bolo možné znížiť emisie uhlíka prostredníctvom kompenzácií uhlíka a environmentálnych projektov.
„Azda najdôležitejšie je, že najväčšie úspory uhlíka možno dosiahnuť na konci hodnotového reťazca prostredníctvom nasadenia technológií zachytávania a využívania uhlíka (CCU) v plynových elektrárňach,“ tvrdí Trakimavičius. Ak sa nainštaluje CCU zariadenie, môže znížiť emisie CO2 v komínoch o 90 alebo viac percent. Okrem toho by sa zachytený CO2 mohol použiť ako surovina pri výrobe mnohých chemických produktov alebo syntetických palív, doplnil.
V konečnom dôsledku existuje len veľmi málo dôkazov o tom, že nová infraštruktúra LNG by mohla „vykoľajiť“ európske ciele v oblasti klímy. Terminály na dovoz LNG umožnia nahradenie ruského plynu dodávaného potrubím námornými dodávkami z iných miest, ale nepredĺžia závislosť Európy od fosílnych palív.
Súčasná energetická kríza a odklon od ruských dodávok energie pravdepodobne urýchli zavádzanie čistých zdrojov energie v Európe a z dlhodobého hľadiska podporia jej snahy o dekarbonizáciu, uzavrel Trakimavičius pre euractiv.com.