Bratislava 2.júla 2020- Cieľ EÚ byť do roku 2050 uhlíkovo neutrálny znie veľmi dobre, no prax bude zložitejšia. Niektoré krajiny budú bezuhlíkové, no časť Európy určite nie. Brusel bude musieť časom vziať ohľad na to, že každá krajina odštartovala z inej pozície, s iným zázemím histórie. V podcaste Otvorene o plyne to vyhlásil český energetický analytik a partner skupiny J&T Michal Šnobr. „Vieme, že ani najväčšia a najbohatšia ekonomika nie je schopná v tomto smere plniť vlastné ciele, ktoré si dáva. Nemecko nesplní v mnohých smeroch ani emisné ciele pre rok 2020, ktoré si samo dalo a bude mať problém ich znižovať aj v ďalších rokoch. Energetika je sektor, kde sa investuje na desiatky rokov dopredu a my nie sme schopní štruktúru energetiky a nadväzujúceho priemyslu zmeniť tak rýchlo. Takže si myslím, že nakoniec bude Európa musieť poľaviť a upraviť tie pravidlá práve podľa kritérií jednotlivých krajín,“ upozornil Šnobr s tým, že pokiaľ bude únia v tejto otázke tvrdošijne trvať na rovnakých požiadavkách pre všetkých, riskuje veľký spor medzi východom a západom kontinentu s rizikom rozpadu EÚ. „K energetickému trhu v Európe od začiatku dodávam, že medzi západnou strednou a východnou Európou nevznikla rozporuplnejšia hranica, než práve tá, ktorú vykresľujú hranice medzi Nemeckom a Poľskom, Nemeckom a Českou republikou, a následne Slovenskom. To je vlastne najexponovanejšia hranica v Európe. Tam vznikajú najväčšie rozdiely v tom, ako sa bude energetika do budúcna tvarovať a dôležité je dodať, že udalosti a veci, ktoré sa odohrávajú v energetike, vždy predbiehajú ekonomiku. To znamená, že spor, ktorý tu dnes vzniká, je spor, ktorý sa následne veľmi skoro objaví v politike, v spoločnosti a podobne,“ vysvetlil Šnobr.
Podľa Šnobra sa pre zemný plyn stále črtá perspektíva, hoci v Európe silnie snaha vyradiť ho z hry podobne ako uhlie, či ropu pri výrobe energie. „Ak chceme znižovať emisie a priebežne plniť ciele EÚ, to znamená zníženie emisií do roku 2030, následne do roku 2050, tak nemáme v tomto okamihu riešenie, ako ukončiť uhlie a stať sa čistou, bezemisnou ekonomikou. Plyn je kompromisné riešenie, ktoré v porovnaní s uhlím výrazne znižuje emisie CO2. Ale nie je to definitívne riešenie. Na ako dlho to bude prechodové riešenie, to je práve tá otázka. Čakáme na to, či sa nájde koncept skladovania elektriny, ktorý by v energetike pozdvihol obnoviteľné zdroje. Či sa aj jadrová energetika dokáže spamätať, formou malých či mikro jadrových zdrojov alebo dokonca menších jadrových blokov, než sú tie mamutie, ktoré sa v Európe stavali posledných 20 – 30 rokov. To však zaberie jednu, dve či tri dekády a medzitým bude plyn absolútne rozhodujúcim energetickým médiom v celej Európe,“ povedal Šnobr.
Hoci vyjadrení čelných predstaviteľov Európskej komisie, ako je jej podpredseda Frans Timmermas, vyplýva, že tým bezemisným víťazom v budúcnosti môže byť vodík, Šnobr to tak jasne nevidí. Pri vodíku má stále dosť pochybností. „Myslím si, že pri vodíku je dôležité, že sa kladie dôraz na aj na schopnosť produkovať vodík ako produkt nadbytočnej výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov, keď nemáme ako túto elektrinu spotrebovať, keď práve fúka vietor alebo svieti slnko. Je to vlastne určitá forma zatiaľ veľmi drahého skladovania, v zmysle vodíka. V rôznych krajinách je rôzny potenciál. Napríklad v Nemecku sú schopní vtláčať vodík do stredotlakovej plynovej siete, v našich krajinách je to zatiaľ nemožné. Pri vodíku by som zatiaľ ostal opatrný, pretože všetky aktuálne riešenia sú veľmi drahé. Sú neporovnateľné s klasickým zemným plynom. Plynu je dosť, jeho cena je relatívne nízka. Plyn má potenciál decentralizácie, od úplne malých mikrozdrojov až po veľké plynové zdroje. Takže, myslím si, že predtým, ako sa budeme celkom seriózne a vážne baviť o vodíku, ešte dlho budeme diskutovať zemný plyn ako kľúčové médium,“ dodal Šnobr.
Podcast Otvorene o plyne si môžete vypočuť na týchto platformách:
Soundcloud:
Spotify:
Anchor:
RadioPublic: