Londýn 12. apríla 2024 – Technológia zachytávania, ukladania (CCS) a využívania uhlíka (CCUS) je osvedčeným a praktickým riešením dekarbonizácie a jeho rýchle rozšírenie je kritické pre dosiahnutie klimatickej neutrality. Tvrdenia, že CCUS by mala hrať len malú alebo dokonca zanedbateľnú úlohu v energetickom prechode, často spočíva na nerealistických predpokladoch o rýchlosti, akou sa svet môže odkloniť od uhľovodíkov. Téme sa venoval magazín Medzinárodnej plynárenskej únie (IGU) Global Voice of Gas (GVG).
Kritika CCUS sa opiera o „neinformovaný názor, že prechod od fosílnych palív sa môže uskutočniť oveľa rýchlejšie a v oveľa väčšom rozsahu, ako je fyzicky a intelektuálne možné,“ vysvetľuje Charles McConnell, výkonný riaditeľ Centra pre manažment uhlíka v energetike na univerzite v Houstone. „V priebehu nasledujúcich 30 rokov pribudnú na Zemi ďalšie 2-3 miliardy ľudí a väčšina z nich bude žiť v mestách, To znamená, že svet bude potrebovať viac energie na pohyb, napájanie, vykurovanie, chladenie a v mnohých prípadoch – budovanie – týchto miest,“ dodal McConnell.
Adam Sieminski, hlavný poradca predstavenstva Centra pre štúdium a výskum ropy kráľa Abdulláha v Rijáde, tvrdí, že rýchle nahradenie ropy a plynu znamená aj rýchle nahradenie rozsiahlej infraštruktúry, ktorá bola vybudovaná na podporu energetického systému. Naliehavejšie by malo byť zameranie sa na dekarbonizáciu dodávok uhľovodíkov elimináciou metánových emisií, bežného spaľovania a rozvoja CCUS, hovorí.
Podľa Sieminského sú scenáre, kde CCUS zohráva malú úlohu pri dekarbonizácii, často založené na dvoch významných predpokladoch. „Po prvé, existuje veľmi optimistický pohľad na to, o koľko sa rast dopytu po energii spomalí v porovnaní s rastom v minulosti,“ hovorí. „Druhým problémom je prijatie mylnej predstavy, že OZE a zvýšená energetická účinnosť sú všetko, čo potrebujete na rýchle zníženie emisií,“ poznamenal a pripomenul najmä nedostatok iných realizovateľných riešení na dekarbonizáciu ťažko dekarbonizovateľných odvetví, ako je letectvo, výroba cementu a metalurgia.
McConnell je presvedčený, že príliš veľa diskusií o energetickom prechode je vedených „filozoficky“. „Potrebujeme praktické riešenia a CCUS ich poskytuje,“ zdôraznil pre GVG.
Náklady
CCUS nie je lacná technológia a čím vyššia je miera zachytávania, tým vyššie sú náklady. „Ale ak sa pozriete 20-25 rokov dozadu, boli ľudia, ktorí hovorili, že solárna a veterná energia sú nepraktické, pretože sú príliš drahé,“ hovorí Sieminski. „To, čo sa nám podarilo urobiť vedeckými a inžinierskymi inováciami, bolo zníženie nákladov. To isté musíme urobiť s inými technológiami, ako je CCUS,“ zdôraznil. Názor, že CCUS je neoverená technológia, je podľa neho „preukázateľne nesprávny“. Ropný a plynárenský priemysel už pol storočia hľadá spôsoby, ako zachytiť a uložiť uhlík.
Náklady sa veľmi líšia v prípade rôznych krajín a projektov a závisia od faktorov, ako je koncentrácia CO2 v plyne v mieste zachytávania, spôsob a vzdialenosť prepravy, ako aj to, či sa CO2 skladuje na pevnine alebo na mori, tvrdí Alex Zapantis, generálny riaditeľ pre vonkajšie vzťahy v austrálskom Globálnom inštitúte CCS.
Jedným príkladom môže byť projekt Moomba CCS v južnej Austrálii, ktorý podľa odhadu developera, spoločnosti Santos, bude mať náklady na celý životný cyklus pod 25 USD za tonu. CO2 sa oddelí od zemného plynu vyprodukovaného na poliach Cooper Basin a následne bude uskladnený vo vyčerpaných ložiskách. Naopak, v iných projektoch môžu náklady dosiahnuť približne 120 dolárov za tonu.
Aj pri týchto vyšších nákladoch je však technológia stále veľmi konkurencieschopným riešením znižovania emisií v porovnaní s dostupnými alternatívami, hovorí Zapantis. A ako každá iná technológia, ako sú OZE, náklady veľmi pravdepodobne klesnú po jej expanzii vďaka úsporám z rozsahu, inovácií, zvýšenej konkurencie medzi predajcami a väčšej špecializácie, pričom zachytávanie, prepravu a skladovanie zabezpečujú rôzne spoločnosti. „Na CCS v tomto zmysle nie je nič zvláštne – rovnako ako v akomkoľvek inom novom odvetví sú veci časom lacnejšie,“ hovorí Zapantis s tým, že CCS je stále len na začiatku cesty.
James Fann, prezident a generálny riaditeľ International CCS Knowledge Centre so sídlom v Kanade, poznamenáva, že sa poučili z už fungujúcich projektov. Niektoré, ako napríklad zariadenie CCS v elektrárni Boundary Dam v Saskatchewane, zachytávajú a bezpečne ukladajú CO2 už desať rokov. Získané poznatky sa teraz aplikujú na nový a väčší rozvoj s cieľom zlepšiť efektívnosť zachytávania a znížiť prevádzkové a kapitálové náklady.
Politiky
Rovnako ako bola politická podpora kritická, keď sa začali objavovať OZE, je tiež nevyhnutná pre rozšírenie CCUS. Rôzne krajiny prijali pri podpore rôzne prístupy. Zatiaľ čo USA sa vo veľkej miere spoliehajú na daňové úľavy, EÚ sa zamerala viac na granty a pôžičky. Mnohé vlády tiež obmedzili alebo spoplatnili emisie, pričom nepriama podpora pochádza aj zo stimulov poskytovaných na výrobu modrého vodíka.
Globálna uhlíková daň je zásadná, zdôrazňuje McConnell pre GVG.
Dosiahnuť jednu, akceptovanú na celom svete, nebude maličkosť, ale už existujú precedensy týkajúce sa iných environmentálnych problémov, ako sú medzinárodné limity obsahu síry v palivách.
„Uhlíková daň znamená zvýšenie výkonnostných požiadaviek vo všeobecnosti pre každého,“ vysvetľuje McConnell. „Ale keď máte vládne granty a daňové stimuly len na jednom mieste, ktoré inde nie sú, skončíte s globálnym nesúladom medzi krajinami, ktoré požiadavky presadzujú, a tými, ktoré ich nepresadzujú,“ upozornil.
Politika by mala umožniť, aby sa globálne rozvinulo čo najviac projektov výskumu a vývoja a pilotných projektov CCUS, ako aj uprednostniť rozvoj komerčných projektov, ktoré majú najväčší vplyv na emisie, hovorí Sieminski. Na urýchlenie rozvoja svetového trhu pre CCUS je tiež potrebná globálna dohoda o akceptovaných a pevných normách merania, reportovania a overovania emisií.
Tvorcovia politík by mali mať otvorení možnostiam zavedenia obehového uhlíkového hospodárstva, či už to znamená ísť cestou CCS, priameho zachytávania zo vzduchu alebo schém kompenzácie uhlíka, ako je zalesňovanie, myslí si Sieminski. Konečným cieľom by malo byť zníženie nákladov na zachytávanie tak, aby sa CO2 stal produktom s pridanou hodnotou. Poukazuje na príklad ukladania uhlíka do betónu, čo nielen znižuje emisie, ale robí betón pevnejším a ľahším.
McConnell je povzbudený tým, že sa podarilo prekonať éru čisto inštitucionálneho výskumu a vládnych grantov, pretože ak by sa skončilo len pri nich, nikdy by sa nedosiahol požadovaný dosah. Teraz sa svet posúva smerom ku komerčným modelom, ktoré dokážu posunúť CCUS k potrebnému veľkému rozsahu, hovorí.
Kľúčová je aj predvídateľná regulácia a politika. Priemysel potrebuje od predpisov a politík najmä istotu,“ hovorí Fann s tým, že nedostatok tejto istoty bráni rozvoju. „Nemôžeme brzdiť našu schopnosť investovať neistotou v regulačnom režime tu v USA ani kdekoľvek inde na svete,“ hovorí McConnell. „Neistota priamo ovplyvňuje riziko, ktoré priamo ovplyvňuje investície,“ dodal.
CCUS nie je na správnej ceste
Na základe priemeru 90 modelov, ktoré Medzinárodný panel OSN pre zmenu klímy (IPCC) preskúmal vo svojej osobitnej správe o globálnom otepľovaní o 1,5 °C, musí byť do roku 2050 geologicky uložených približne 10 GT CO2 ročne, aby svet udržal zvyšovanie teploty pod 1,5 °C. Podľa Global CCS Institute v súčasnosti funguje 43 CCS projektov s celkovou kapacitou 50 mtpa, ďalších 28 s kapacitou 33 mtpa je vo výstavbe a viac ako 300 vo fáze štúdie s kapacitou okolo 300 mtpa.
Na dosiahnutie uvedených 10 GT do polovice storočia je potrebné, aby kapacita dosiahla úroveň gigaton do roku 2030, ale podľa súčasného vývoja je nepravdepodobné, že presiahne 1 GT do polovice 30. rokov, hovorí Zapantis. „Nie sme na správnej ceste, čo však neplatí len pre CCS, ale aj pre OZE, bioenergiu a mnohé iné technológie,“ vymenoval.
V záujme rýchlejšieho dosiahnutia väčšieho dosahu Sieminski zdôraznil význam CCUS hubov navrhovaných v USA, Európe a na Strednom východe, kde je ťažký priemysel potrebujúci dekarbonizáciu, kde sú uhľovodíky na výrobu vodíka a životaschopné úložiská CO2, ako aj rozsiahla infraštruktúra na podporu tohto všetkého.
Podľa McConnella však pokrok v oblasti CCUS len na vybraných miestach sveta neprinesie obrat v klimatickej zmene. Technológia musí byť implementovaná globálne. „Ak sa – radšej skôr než neskôr – nedostane až do Číny a Indie, nebude mať žiadny vplyv,“ hovorí. „Najväčšie emisie sú tam a my musíme poskytnúť technologické riešenie, ktoré im pomôže vyriešiť ich. CCUS môže byť veľkou súčasťou tohto riešenia,“ uzavrel McConnell pre GVG.
Ilustračné foto: Eustream