Praha 13. decembra 2024 – Predstava Európy o rýchlom znižovaní globálnych emisií nie je reálna. Aj intenzívna dekarbonizácia EÚ ledva vykompenzuje indický emisný prírastok a celý rozvojový svet jednoducho neutiahne. Planéta sa bude otepľovať oveľa rýchlejšie, než sa dohodlo pri podpise Parížskej dohody. Asi dvakrát rýchlejšie, keď to dobre dopadne. Pre český ekonomický server Hrot 24 to napísal hlavný analytik Miroslav Zámečník.
V duchu doby predchnutej paradoxmi sa konferencia o boji proti klimatickej zmene konala práve v Baku, ležiacom v oblasti, kde sa ropa ťažila už niekedy v štvrtom storočí nášho letopočtu – prvá ropná rafinéria tu začala fungovať pred 186 rokmi a na prelome storočia bolo Baku centrom svetovej ťažby ropy s viac ako polovičným podielom na globálnej produkcii, poznamenal Zámečník.
Azerbajdžan, hostiteľ práve skončenej klimatickej konferencie COP 29, a súčasne krajina, ktorá dodnes žije z ropy a zemného plynu (spolu s petrochemickými produktmi predstavujú 60 % jej príjmov), sa stal jednou z mála krajín, ktoré pri upresňovaní svojho príspevku k znižovaniu emisií klimatických plynov záväzok zmäkčila, resp. pre rok 2030 ho tak nejako úplne „vypustila“.
Na klimatických konferenciách COP (Conference of Parties, zmluvných strán) sa schádzajú rok čo rok zástupcovia signatárskych krajín a hľadajú spôsob, ako dosiahnuť, aby globálne oteplenie do roku 2100 neprekročilo 1,5 °C – cieľ stanovený na COP 21 v roku 2015 v Paríži.
Patrí sa dodať, že okrem dvoch výnimiek nezostáva iné, než na každoročnom klimasummite konštatovať, ako celosvetové emisie skleníkových plynov spôsobujúcich globálne otepľovanie rastú a cieľ sa vzďaľuje, konštatuje analytik.
Vy bohatí emisie znižujte a plaťte, my porastieme
„Zo šestice najväčších svetových producentov klimatických plynov (Čína, USA, EÚ 27, India, Rusko a Brazília) iba EÚ vykázala oproti východiskovému roku 1990 výrazný pokles emisií, o 33,9 %, Rusko o 12,8 % (podstatné zníženie nastalo po rozpade Sovietskeho zväzu) a USA o 4 %. Čína za rovnakú dobu naopak emisie zvýšila o 311,3 %, India o 198,9 a Brazília o 93,6 %,” vyčíslil Zámečník.
Minuloročný objem celosvetových emisií podľa neho dosiahol 53 gigaton oxidu uhličitého (ekvivalentu), čo predstavovalo medziročný vzostup o 1,9 %. Cieľu 1,5 °C zodpovedá objem emisií v roku 2030 zhruba 27 gigaton, ale súčasná trajektória naznačuje takmer dvojnásobné prekročenie (o 24 až 27 Gt). „Predpokladať teda, že cieľ je stále dosiahnuteľný, je úplná chiméra,” zdôraznil analytik. V celom časovom rade zatiaľ dokázali globálne emisie klesnúť v roku 2008 počas svetovej finančnej krízy a v roku 2020 počas covidu, v oboch prípadoch však došlo k mimoriadnemu poklesu ekonomickej aktivity, pripomenul Zámečník.
Dilemu medzi potrebou energie za čo najnižšie ceny a snahou otočiť objemy emisií podľa neho najlepšie charakterizujú spory na COP 29. Európa má ambiciózne dekarbonizačné plány vrátane net zero v roku 2050, ale zároveň slabnúci ekonomický výtlak. Podiel EÚ na globálnych emisiách je okolo 6,1 % (asi 3 % je nutné pripočítať v podobe emisií „z dovozu“) a ďalej klesá, pretože EÚ jednak kontinuálne znižuje emisie, ale zároveň rastú emisie zvyšku sveta, konštatuje analytik. Rozvojové krajiny pripomínajú, že majú na doterajšom kumulovanom objeme skleníkových plynov vypustených od roku 1850 nepatrný podiel, a že bohaté krajiny s historickou záťažou majú byť tie, ktoré po prvé majú dekarbonizáciu v chudobných krajinách platiť, a po druhé predovšetkým majú svoje emisie znižovať.
EÚ na hrane svojich síl a vplyvu
Také jednoduché to s tým prednostným znižovaním emisií u historických vinníkov ale nie je, píše Zámečník. Napríklad Čína sa vyrovnala čo do kumulácie emisií celej EÚ (12 %), vedú USA s 20 %, ale čínske emisie rastú – vlani o 5,2 %, čiže o 784,3 milióna ton ekvivalentu CO2. Nemecko, najväčší emitent v EÚ, celkom vyprodukovalo 681,8 milióna ton ekvivalentu CO2, čo je o 100 miliónov ton menej, než koľko ročný prírastok emisií Číny. „Chápete ten kontrast: celoročný objem nie je ani medziročný prírastok. Zaujímalo by ma, ako sa s touto aritmetikou nemeckí klimatickí aktivisti vyrovnávajú,“ píše Zámečník.
A čo platí pre Nemecko, platí aj pre celú EÚ, ktorej emisie vlani klesli o pôsobivých 260,5 milióna ton, čo je skoro prírastok Indie s 236,3 milióna ton (!). Celosvetové emisie potom stúpli skoro o miliardu ton. „Inak povedané, EÚ, aj keď bude dekarbonizovať ako o život, s biedou vykryje indický prírastok a celý rozvojový svet jednoducho neutiahne. Planéta sa bude otepľovať oveľa rýchlejšie, než koľko sa sľubovalo v Paríži, asi tak dvakrát, keď to dobre dopadne (teraz to vyzerá na oteplenie o 3,1 °C),“ konkretizuje analytik pre Hrot 24.
Ďalšia vec sú podľa neho peniaze. COP skončil o dva dni neskôr, než mal, s prísľubom navýšiť objem financovania do roku 2035 na 300 mld. USD ročne, čo rozvojové krajiny zásadne neuspokojilo, pretože si predstavovali aspoň bilión dolárov, a to oveľa skôr. Doteraz bol záväzok na 100 miliardách do roku 2020, čo sa podarilo dosiahnuť o dva roky neskôr, pripomenul.
Rozvojové krajiny najviac rozhnevala predstava delegátov z vyspelých krajín, že na financovaní by sa mali podieľať aj samotné rozvíjajúce sa ekonomiky, čo v prípade Číny alebo arabských producentov ropy zo Zálivu vrátane Saudskej Arábie nie je vôbec od veci, berúc do úvahy, ako „prikladajú pod kotol“.
Napríklad, ktorá prejavovala silnú nevôľu, má veľmi hmlisté a vzdialené ciele, navyše presadzuje výstavbu uhoľných elektrární, ktorých sa západný svet rýchlo zbavuje. Celé zasadnutie v Baku sa zároveň konalo v útlme z predstavy, že Donald Trump avizoval zámer chuť z Parížskych dohôd vystúpiť. Už vidím ochotu, s akou Amerika za jeho administratívy posiela peniaze do rozvojových krajín, aby dekarbonizovali,“ poznamenal Zámečník.
Nové uhoľné elektrárne už sa takmer neprojektujú, množstvo existujúcich je však obrovské
Podľa niektorých správ sa Čína možno blíži vrcholu emisií skleníkových plynov, ktorý by mohol nastať už tento rok namiesto roku 2030, a potom ďalej klesať rýchlejšie, než sa čakalo. Čína zápasí s prasknutou realitnou bublinou a ťažko bude dopytovať stavebné hmoty alebo železo (energeticky a emisne nesmierne náročné), keď má cez 40 mil. prázdnych bytov, ktoré čakajú na kupca, a ďalších najmenej raz toľko investičných, tiež neobsadených, konštatoval analytik. Množstvá materiálu a energií nebudú potrebovať ani inžinierske stavby, keď už Čína má viac vysokorýchlostných tratí ako zvyšok sveta dohromady a 47. tisíci kilometer už nesľubuje rovnaký prínos ako ten prvý ani náhodou, dodal.
V Číne sa stále ešte stavajú a povoľujú nové uhoľné elektrárne (420 GW), rovnako tak v Indii (97 GW), čo dohromady predstavuje 86 % z celkových 604 GW globálne pripravovaných či stavaných uhoľných elektrární. Zvyšok pripadá asi na tucet ďalších krajín, čo znamená, že uhlie ako palivo pre tepelné elektrárne je najskôr pasé. Čína a India síce zároveň masívne investujú do OZE, avšak uhoľná elektráreň má plánovanú životnosť okolo 40 rokov. Je veľmi dobrou otázkou, na čo by bolo dobré ich výstavbu povoľovať, keď by mali byť uzatvárané predčasne z dôvodu, že sa vďaka cene emisných kvót prestanú vyplácať. Čína uzatvára staré bloky oveľa pomalšie, než spúšťa nové, India už vôbec. Toto bude dlhý pochod, píše Zámečník.
Z rozpočtov vyspelých krajín podľa neho nemožno teda s nejakou masívnou podporou počítať. Súkromný sektor by však za určitých podmienok (najmä pokrytie politického a čiastočne aj komerčného rizika) bol schopný do financovania investícií ísť, zvlášť keď by projekty spolufinancovali medzinárodné rozvojové banky na čele so Svetovou bankou. Svoju úlohu by mohli zohrať aj globálne obchodovateľné emisné kvóty, keď by bolo možné ich nakúpiť v rozvojových krajinách, ktoré by ich mali k dispozícii napríklad pre ochranu dažďových pralesov alebo zalesňovanie. „Potom by sa mohlo podariť dať do roku 2035 dokopy zo všetkých zdrojov celkový objem financovania 1,3 bilióna dolárov ročne (teda zhruba 1,25 % svetového HDP),“ vyčíslil Zámečník.
Dodal, že v Číne môžu emisie dosiahnuť vrchol čoskoro, ale v Indii, Indonézii, a ďalších ázijských rozvíjajúcich sa ekonomikách nie, o Afrike s jej doteraz nepatrnou uhlíkovou stopou ani nehovoriac. Ekonomický rast je doteraz najmä v rozvojových krajinách spojený s vysokou dôchodkovou elasticitou dopytu (rastie rovnako rýchlo ako HDP) po energiách, nielen elektrine, ale napríklad aj po ropných derivátoch. Výroba stavebných materiálov je často závislá od plynu, vysoké pece potom od koksovateľného uhlia.
„Skúste si predstaviť, ako sa prejaví dopyt po elektrine s tým, ako budú chcieť Indovia klimatizovať svoje obydlia, prípadne čo sa stane s dopytom po benzíne, keď sa India bude motorizovať porovnateľným tempom ako predtým Čína. Skúste napočítať celkové objemy Indie a Afriky pri rovnakej spotrebe cementu, tehál, stavebnej ocele na obyvateľa ako mala Čína a bude vám jasné, že predstava o rýchlej dekarbonizácii fakt nie je reálna,“ zdôraznil analytik a položil si otázku čo teda robiť, keď sa vývoj nedá zvrátiť a európsky príklad nasledovníkov nepriláka.
Európa by si podľa Zámečníka vo vlastnom záujme mala prestať klásť nerealistické a sebapoškodzujúce ciele a jednoducho prispôsobiť tempo tomu, na čo má, čo nespôsobí politický rozvrat a deštrukciu celých priemyselných sektorov (ktoré sa aj tak len presunú inam, takže celkový objem emisií neklesne) a čo bude klíme ubližovať v rámci týchto mantinelov čo najmenej.
Afrika a obnoviteľné zdroje – veľké plány a ešte väčšie kapitálové potreby
OZE majú napríklad v Afrike ohromný potenciál, od solárov cez veterné až po hydro zdroje. Len rieka Kongo má potenciál 100 GW, z toho 42 GW na vodopádoch Inga neďaleko ústia, čo je svetový unikát. Jeho intenzívnejšie využitie (zatiaľ dve menšie vodné diela na Inze zaisťujú asi 1750 MW) by saturovalo potrebu elektriny nielen v DR Kongo, ktorá síce oplýva nerastným bohatstvom, ale zároveň patrí medzi päťku najchudobnejších krajín na svete, kde len každý piaty obyvateľ má doma elektrinu . Vodné diela by umožnili využiť a zhodnotiť spracovaním bohaté zdroje nerastov vrátane mnohých kritických minerálov, ale hute na tavenie rúd sú energeticky veľmi náročné procesy vyžadujúce ohromné príkony „pevného“ prúdu. Lenže kapitálové náklady na výstavbu priehrad sú obrovské – všetky súčasti Ingy majú približnú cenovku v desiatkach miliárd dolárov, a to v jednej z veľmi nestabilných krajín, ktoré navyše u investorov vyvoláva veľmi nedobré spomienky na minulosť (projekty v 70. rokoch skončili zle). Svetová banka je opatrná, ale predsa len by kaskáda na rieke Kongo predstavovala taký „game changer“, že znova po rokoch vyjadrila záujem sa na to pozrieť.
Zimbabwe a Zambia sa delia o veľkú priehradu Kariba, postavenú ešte v polovici 50. rokov za koloniálnej správy na rieke Zambezi, akurát že vplyvom dlhotrvajúceho sucha tento rok išla iba na sedem percent inštalovanej kapacity a nedostatok elektriny uvrhol celú Zambiu do krízy.
Zimbabwe má dosť uhlia a veľkú tepelnú elektráreň postavenú hneď na ložisku Hwange a oboje kvôli nedostatkom elektriny z Kariby s čínskou pomocou modernizovalo a rozšírilo. Huto pôjdu na elektrinu vyrábanú z uhlia vo vlastných energo prevádzkach. Mozambik má novú hliníkáreň, druhú najväčšiu v Afrike, ktorá ide na prúd z plynovej elektrárne, a navyše má obrovské nové ložiská zemného plynu na severe krajiny, ktorých využitie viazne kvôli teroristickým útokom.
Mimochodom, využívanie nerastných zdrojov, najmä kritických minerálov, Európsku úniu veľmi zaujíma, a chce s africkými štátmi nadväzovať strategické partnerstvá, aby sa k nim dostali: Jozef Síkela to bude mať priamo v popise práce. Zároveň však od roku 2027 chce EÚ zaťažovať dovoz, napríklad práve toho mozambického hliníka, vyrovnávacími karbónovými clami, čo je vo vzťahu s naozaj chudobnými krajinami trochu nešikovné a Sikelovu prácu to určite neuľahčí.