Brusel 20. júla 2020 – Európsku vodíkovú infraštruktúru by mala zo 75 % tvoriť súčasná prepravná plynárenská sieť, zvyšnú štvrtinu bude potrebné vybudovať. Tvrdí to štúdia European Hydrogen Backbone 11 európskych prevádzkovateľov prepravných sústav z 9 členských štátov EÚ, o ktorej informoval portál euractiv.com. Celkové náklady by mohli dosiahnuť medzi 27 až 64 miliardami eur v závislosti od nákladov na kompresorové stanice.
„Európsku vodíkovú chrbticu považujeme za rozhodujúcu časť ´skladačky´ pre dekarbonizáciu energie,“ uvádzajú prevádzkovatelia podľa ktorých by mala výlučne vodíková infraštruktúra do roku 2040 dosiahnuť dĺžku 23.000 kilometrov, pričom by bola využívaná súbežne so prepravnými sieťami zemného plynu. Mala by viesť cez Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Holandsko, Belgicko, Českú republiku, Dánsko, Švédsko a Švajčiarsko.
Podľa predbežného odhadu v štúdii by navrhovaná sieť mala byť schopná do roku 2040 prepraviť viac ako očakávaných 1130 TWh ročného dopytu po vodíku v Európe a stáť medzi 27 a 64 miliardami eur. „Tieto náklady sú v celkovom kontexte európskeho energetického prechodu relatívne mierne a sú podstatne nižšie ako predchádzajúce predbežné odhady,“ uvádza sa v štúdii.
„Mierna“ úroveň nákladov je dosiahnutá aj vďaka predpokladu, že 75 % siete bude pozostávať z dodatočne upravených súčasných plynovodov na zemný plyn.
Vodíková „chrbtica“ podľa štúdie prepojí budúce strediská dodávok a dopytu po vodíku v celej Európe, ako sú priemyselné zoskupenia, miesta zachytávania a ukladania uhlíka a veľkoprodukcia obnoviteľnej elektrickej energie vrátane veterných elektrární v Severnom mori a solárnych elektrární na juhu Európy.
Prevádzkovatelia plynárenských sústav tvrdia, že výstavba vodíkovej infraštruktúry uľahčí rozširovanie výroby aj využívania vodíka. „V tomto dokumente sa dospelo k záveru, že náklady na takúto európsku chrbticu môžu byť v porovnaní s predpokladanou veľkosťou trhov s vodíkom veľmi malé. Preto teraz navrhujeme jej spustenie ako „prvého ťahu“, ktorý uľahčí rozvoj na strane ponuky a dopytu, “ dodáva skupina.
Keď sa objemy a vzdialenosti prepravy vodíka zvýšia, budú potrubia účinnou a nákladovo efektívnou možnosťou, vysvetlili operátori.
Množstvo elektriny potrebnej na prepravu vodíka na vzdialenosť 1000 km je porovnateľné s približne 2 % energetického obsahu prepravovaného vodíka – hoci táto elektrina sa nemusí nevyhnutne vyrábať z vodíka, uvádza sa v správe.
Podľa operátorov sa navrhovaná sieť bude postupne rozvíjať v priebehu pätnástich rokov, počnúc od polovice 20. rokov. Do roku 2030 spojí „počiatočná“ potrubná sieť s dĺžkou 6800 km miestne klastre výroby a využívania vodíka – tzv. „vodíkové údolia“.
Do roku 2035 začne sieť spájať spotrebiteľov v strede kontinentu s regiónmi s „bohatým potenciálom zeleného vodíka“ – ako sú dánske veterné elektrárne na mori alebo solárne a veterné farmy na juhu Francúzska.
Do roku 2040 sa počíta so skutočnou celoeurópskou sieťou s dĺžkou viac ako 22.900 km, ktorá sa bude tiahnuť desiatimi európskymi krajinami a umožní spojenie s globálnymi dovoznými trasami.
„Európska vodíková chrbtica“ je víziou prevádzkovateľov prenosových sústav Enagás, Energinet, Fluxys Belgium, Gasunie, GRTgaz, NET4GAS, OGE, ONTRAS, Snam, Swedegas (Nordion Energi), Teréga a poradenskej spoločnosti Guidehouse.