Londýn 17. apríla 2024 – Priviesť neruský plyn do južnej a strednej Európy cez Južný plynový koridor je dlhodobým cieľom EÚ, regionálnych členských štátov EÚ, Turecka a producentov plynu až do Strednej Ázie a Stredného východu, hoci s výrazne odlišnými agendami. Navrhovaný „Vertikálny plynový koridor“ je projekt, ktorý bude priamou výzvou pre poslednú zostávajúcu veľkú plynovodnú trasu Ruska do srdca Európy. Téme sa venoval portál Natural Gas World (NGW).
V priebehu minulých rokov bolo navrhnutých mnoho projektov, nezriedka grandióznych, ktoré sa často dostali do konfliktu so zložitými politickými a ekonomickými záujmami naprieč regiónom. Ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022 privodila ďalší zvrat v tejto „Veľkej Levantskej plynovej hre“ (Levant – historický zemepisný názov označujúci oblasť východného Stredomoria) a vytvorila nový impulz pre diverzifikáciu dodávok a nové možnosti infraštruktúry, keďže kontrola Kremľa nad plynovodmi pôvodne vybudovanými na prepravu plynu z Ruska na západ a na juh sa oslabila.
V súčasnosti, na základe plánov štátov juhovýchodnej a strednej Európy, by rastúca plynová prepojenosť regiónu mohla znamenať ďalší významný krok vpred, čím by sa ešte viac oslabila niekdajšia moc Ruska nad dodávkami energie v regióne.
Vertikálny plynový koridor by mal zvýšiť kapacitu Prepojenia Grécko-Bulharsko (IGB) a využiť Transbalkánsky plynovod a ďalšie existujúce plynovody v Bulharsku, Rumunsku a na Ukrajine na privedenie väčšieho množstva azerbajdžanského plynu a LNG na trhy strednej Európy. Priamo by tak konkuroval poslednej veľkej tranzitnej trase Ruska do Európy – plynovodu TurkStream, uviedol NGW.
Plynovodné sny a výsledky
Plány plynovodov spojené s SGC prešli v priebehu rokov obrovskými a často neočakávanými zmenami. Producenti plynu snívali o Transkaspickom plynovode, ktorý by spájal Európu priamo s Turkménskom, alebo dokonca o rozšírení Arabského plynovodu cez Sýriu, aby sa napojili na nedostatočne využívanú produkciu plynu v Iraku.
Rusko, v snahe nestratiť trhy, na ktorých bolo dominantným dodávateľom, odpovedalo vlastným monolitickým plánom, projektom South Stream, ktorý počítal s kapacitou 63 miliárd m3/rok na zásobovanie Turecka a zvyšku Európy. V tomto prípade boli vybudované veľké potrubia, ale nie tie, ktoré boli pôvodne plánované.
Transanatólsky plynovod (TANAP) s dĺžkou 1850 km dnes privádza azerbajdžanský plyn do južnej Európy cez Turecko až ku gréckym hraniciam. Transjadranský plynovod (TAP) ho ďalej prepravuje z Grécka do Talianska. A ruský plynovod TurkStream, ktorý pozostáva z dvoch línií (každá 15,75 bcm), zásobuje Turecko a krajiny juhovýchodnej a strednej Európy.
Význam TurkStreamu pre Rusko výrazne vzrástol, keďže sa stal primárnou trasou pre dovoz jeho plynu do Európy v dôsledku odstavenia Nord Streamu, nulových prietokov cez plynovod Jamal a výrazne znížených ukrajinských tranzitov. Na rozdiel od poklesu alebo zastavenia tokov plynu na iných trasách, toky cez TurkStream sa zvýšili.
Snaha nájsť alternatívu k ruskému plynu je však dnes rovnako silná, ak nie silnejšia ako kedykoľvek v minulosti. Okrem toho je v súčasnosti cieľom pre niektoré krajiny skôr úplné nahradenie než určitý stupeň diverzifikácie ponuky. Stále však existujú výrazné rozdiely v agendách, pripomenul NGW.
Maďarské riešenie
EÚ vyzvala na dobrovoľné postupné ukončenie dovozu ruského paliva do roku 2027. Ruský plyn sa naďalej dostáva do štátov EÚ cez ukrajinský tranzit na Slovensko, cez plynovod TurkStream a následne jeho predĺženie, Balkan Stream, do Bulharska a Srbska. Maďarsko-srbské prepojenie (8,5 bcm ročne) uvedené do prevádzky v októbri 2021, umožnilo zvýšiť toky plynu cez TurkStream do Maďarska. Zo štátov EÚ sú v súčasnosti najväčšími dovozcami ruského potrubného plynu Rakúsko, Slovensko a Maďarsko, ktoré v auguste 2022 podpísalo dohodu o zvýšení jeho dodávok.
Kyjev viackrát zopakoval, že po vypršaní platnosti na konci tohto roka nepredĺži tranzitnú dohodu s Ruskom. Maďarsko podľa ruských zdrojov dostalo v minulom roku 5,6 bcm plynu cez TurkStream a ďalšiu tranzitnú infraštruktúru, čo naznačuje len malú závislosť od ukrajinského tranzitu.
Okrem toho Budapešť vlani v auguste podpísala s Tureckom dohodu o dodávkach plynu cez Bulharsko, čo by jej na papieri umožnilo vyhovieť výzve EÚ na postupné ukončenie dovozu ruského paliva.
Turecko je dovozcom plynu s malou domácou produkciou, a to aj napriek nedávnemu spusteniu čiernomorských polí. Jeho závislosť od dovozu a postavenie tranzitnej krajiny plynu vyvolali otázky, či bude Turecko priamo alebo nepriamo vyvážať ruský plyn do Maďarska. Určenie pôvodu tureckého exportu do Maďarska však nebude jednoduché a súčasné sankcie nezakazujú ani dovoz ruského plynu z tretej krajiny.
Okrem ruského a azerbajdžanského plynu Turecko dovážalo približne 9,6 bcm plynu ročne z Iránu, hoci minulý rok tento objem klesol na 14-ročné minimum – 5,4 bcm. Má tiež päť zariadení na dovoz LNG s celkovou kapacitou 30,3 mil. t/rok. Existujú plány na využitie plnej kapacity iránsko-tureckého plynovodu (14 bcm ročne), ale pôvod tohto plynu by mohol byť stredoázijský prostredníctvom swapovej dohody podobnej tej, ktorá už existuje medzi Iránom a Azerbajdžanom.
Keďže presný pôvod plynu prichádzajúceho do Maďarska cez Turecko môže byť nejasný, dohoda medzi Budapešťou a Ankarou znamená, že Rusko si pravdepodobne zachová objem predaja plynu, Turecko bude pokračovať vo svojich dlhodobých ambíciách byť regionálnym uzlom plynu a maďarsko-ruské priateľstvo pretrvá, tvrdí NGW.
Srbský prístup
Srbsko sa medzitým pustilo do nejednoznačnejšej stratégie, ktorá odráža jeho túžbu vstúpiť do EÚ a následný tlak na zníženie svojej takmer úplnej závislosti od ruského plynu. V novembri sa krajina dohodla na kúpe 400 miliónov m3 azerbajdžanského plynu po dokončení prepojenia s Bulharskom v tomto roku.
Zároveň sa však usiluje o oveľa užšie ekonomické a politické väzby s Maďarskom, najmä v energetickom sektore. Dodávky plynu v rámci vyššie uvedenej dohody by sa museli výrazne zvýšiť, aby sa vykompenzovalo súčasné využívanie viac ako 3 bcm ruského plynu ročne, ale dohoda o azerbajdžanských dodávkach plynu je prinajmenšom prikývnutím smerom k EÚ.
Je jasné, že uplynutie platnosti rusko-ukrajinskej tranzitnej dohody ešte viac zvýši význam SGC, a to jednak pre Rusko, ako jedinej zostávajúcej vstupnej trasy do EÚ, ako aj pre krajiny, ktoré ho vnímajú ako možnú alternatívu.
Vertikálny koridor
Krajinami za projektom Vertikálneho plynového koridoru pôvodne boli Grécko, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko. V januári k nim pribudli Moldavsko, Ukrajina a Slovensko. V pláne je rozšírenie Interkonektora Grécko-Bulharsko (IGB), ktorý začal fungovať v októbri 2022. Po napojení na TANAP začína vo východogréckom Komotini a smeruje na sever do Bulharska. Pôvodne mal kapacitu 1 bcm ročne, no toky už v roku 2023 dosiahli 1,5 bcm. Skupina plánuje rozšíriť kapacitu prepojenia na 5 bcm ročne.
Okrem toho je zámerom koridoru vybudovať obojsmernú kapacitu spájajúcu IGB s veľkými podzemnými zásobníkmi Moldavska a Ukrajiny, s využitím severných úsekov Transbalkánskeho plynovodu, ktorý predtým privádzal ruský plyn na juh. Dodatočná ukrajinská plynovodná infraštruktúra by umožnila plyn dostať na Slovensko a do Maďarska.
S využitím reverzu v Transbalkánskom plynovode by toky do strednej a východnej Európy mohli dosiahnuť 10 bcm ročne, tvrdia zástancovia takéhoto riešenia.
IGB sa bude spoliehať na azerbajdžanský plyn prepravovaný cez TANAP a LNG dovážaný do Grécka ako svoje primárne zdroje na vytvorenie južno-severného plynového spojenia z brehov Kaspického mora na Ukrajinu. Dodatočné dodávky plynu by mohli pochádzať z Rumunska, ktorému sa rysuje perspektíva čistého exportu po spustení čiernomorského projektu Neptun Deep v roku 2027, poznamenal NGW.
LNG by mal pochádzať z druhého gréckeho zariadenia na dovoz LNG v Alexandroupolise, ktoré dostalo svoj náklad pre testovaciu prevádzku v januári, pričom komerčná prevádzka má byť spustená koncom apríla. Vlastníkom terminálu je spoločnosť Gastrade a medzi jeho akcionárov patrí DESFA, grécka verejná plynárenská spoločnosť DEPA, a bulharský prevádzkovateľ prepravnej siete Bulgartransgas. Plávajúca skladovacia a regasifikačná jednotka (FSRU) v Alexandropoulise má splyňovaciu kapacitu 5,5 bcm ročne.
Vertikálny plynový koridor je dosiahnuteľný v neposlednom rade preto, že v porovnaní s niektorými predchádzajúcimi projektmi je malý a už existuje hlavná zložitejšia infraštruktúra, od ktorej je závislý.
Zameria sa však priamo na južné a stredoeurópske trhy TurkStreamu, takže určite zvýši nevôľu Moskvy. A keď vypršia dohody o tranzite plynu, ukrajinské plynovody sa môžu stať priamymi vojenskými cieľmi. Vzhľadom na hráčov z klubu Vertikálneho koridoru sympatizujúcich s Ruskom a pravdepodobnosť, že vstupy a výstupy tureckého plynárenského systému nebudú transparentné, ďalší vývoj v tejto pokračujúcej „veľkej hre“ je stále ťažké predpovedať.
Napriek tomu bude existovať jeden viditeľný indikátor úspechu alebo neúspechu európskych pokusov zastaviť tok ruského plynu do južnej Európy – budúce objemy prepravované cez TurkStream, uzavrel NGW.
Ilustračné foto: Eustream