Brusel 12. januára 2026 – Orgány Európskej únie sa v decembri minulého roka definitívne dohodli na zákaze dovozu ruského skvapalneného plynu na základe dlhodobých zmlúv od 1. januára 2027 a ruského potrubného plynu od 30. septembra 2027, resp., ak nebudú splnené ciele pre skladovanie plynu, od 1. novembra 2027. Napriek verejnému záväzku EÚ prerušiť energetické vzťahy s Moskvou však nové údaje odhaľujú, že prístavy na území EÚ zostali aj v roku 2025 najväčším odberateľom skvapalneného zemného plynu z ruského vlajkového projektu Jamal LNG v Arktíde, keď prijali vyše 76 % celého jeho vývozu a Kremľu pomohli získať miliardové príjmy. Pokiaľ ide o krajiny, prím hralo Francúzsko, z jednotlivých prístavov potom belgické Zeebrugge. Európske prístavy tak fungovali ako „logistické pľúca“ umožňujúce Rusku udržiavať vysoké objemy vývozu LNG, uviedol publicista Michael Kern, ktorý sa téme venoval pre portál oilprice.com.
Analýza údajov o sledovaní lodí dátovej a analytickej spoločnosti Kpler, ktoré minulý týždeň zverejnila mimovládna organizácia Urgewald, ukazuje, že terminály EÚ v minulom roku spracovali 76,1 % všetkých vývozov zo závodu Jamal LNG, čo Kremľu vynieslo odhadom 7,2 miliardy eur, konštatoval Kern. Tieto zistenia sa podľa neho objavujú v čase, keď sa EÚ pripravuje na postupný zákaz ruského LNG, ktorý by mal nadobudnúť plnú účinnosť do roku 2027. Údaje však naznačujú, že proces prebieha pomaly.
V roku 2025 predstavoval Jamal LNG 14,3 % celkového dovozu LNG do EÚ, čo znamená, že približne jedna zo siedmich lodí prichádzajúcich do európskych terminálov pochádzala zo sibírskeho projektu. Závod Jamal LNG, ktorý sa nachádza v ruskej Arktíde, konkrétne v Sabette, na severovýchodnom pobreží polostrova Jamal v severnej časti Jamalsko-Neneckej autonómnej oblasti, je základným kameňom stratégie prezidenta Vladimíra Putina o výrazné zvýšenie podielu Ruska na svetovom trhu s LNG – až 20 % do roku 2030-2035.
Európske prístavy ako logistické pľúca
Exportný terminál však trpí kritickým logistickým problémom: je závislé od špecializovanej flotily len 14 tankerov tzv. ľadovej triedy „Arc7“, ktoré sú schopné plaviť sa po zamrznutej Severnomorskej trase. Keďže táto flotila je malá a vysoko špecializovaná, komerčná životaschopnosť projektu závisí od toho, aby sa tieto plavidlá presúvali po čo najkratších trasách.
Vďaka vykládke LNG v európskych prístavoch, ako sú napríklad Zeebrugge v Belgicku alebo Montoir vo Francúzsku, sa tieto špecializované tankery môžu rýchlo vrátiť do Arktídy, aby naložili ďalšie objemy LNG. Tento model logistiky umožňuje Rusku udržiavať vysoké objemy vývozu, čo by inak nebolo možné, ak by tankery museli absolvovať mesačné plavby na ázijské trhy, poznamenal Kern pre oilprice.com.
„Zatiaľ čo Brusel oslavuje dohody o postupnom ukončení dovozu ruského plynu, naše prístavy naďalej slúžia ako „logistické pľúca“ pre najväčší ruský LNG terminál,“ povedal Sebastian Rötters z organizácie Urgewald. „Nie sme len zákazníci, sme základnou infraštruktúrou, ktorá udržuje tento vlajkový projekt nažive,“ dodal.
Regionálni lídri v dovoze a chrbtica lodnej dopravy
Francúzsko sa v roku 2025 stalo hlavným vstupným bodom pre dodávky z Jamalu LNG. Celkovo 87 tankerov dopravilo 6,3 milióna ton skvapalneného zemného plynu do francúzskych prístavov Dunkirk a Montoir, čo predstavovalo takmer 42 % všetkých vývozov Jamalu do EÚ. Pokiaľ ide o v tomto smere najvyťaženejší jednotlivý terminál, dominoval belgický Zeebrugge, ktorý prijal 58 ruských tankerov. Len pre porovnanie, do všetkých čínskych prístavov v rovnakom období dorazilo 51 plavidiel.
Logistická kostra tohto obchodu tak zostáva z veľkej časti v rukách Západu. Svedčí o tom aj skutočnosť, že dve lodné spoločnosti, Seapeak (so sídlom v Spojenom kráľovstve) a Dynagas (so sídlom v Grécku), kontrolujú 11 z 14 tankerov Arc7, ktoré v súčasnosti obsluhujú Jamal LNG. Tieto dve spoločnosti spolu v minulom roku prepravili viac ako 70 % objemu z ruského závodu, ktorý smeroval do prístavov Európskej únie.
Širšie priemyselné a geopolitické dôsledky
Pokračujúci tok ruského LNG prichádza v citlivom období pre energetickú bezpečnosť Európy. Hoci 14. balík sankcií EÚ, prijatý v roku 2024, zaviedol zákaz prekládky ruského LNG do tretích krajín cez prístavy EÚ, nezakázal dovoz plynu na domáce použitie v rámci bloku.
Analytici z odvetvia naznačujú, že rok 2026 bude pre globálny trh kľúčový. Očakáva sa, že na trh dorazí masívna vlna nových dodávok LNG zo Spojených štátov a Kataru, čo by mohlo zmierniť cenovú volatilitu, pre ktorú je náročné nahradiť ruský plyn. Ak EÚ neprijme opatrenia, aby zabránila prechodu flotily Arc7 do štruktúr „tieňovej flotily“ po vypršaní platnosti súčasných nájomných zmlúv na tankery, Rusko môže nájsť spôsoby, ako obísť nadchádzajúci úplný zákaz v roku 2027. „Musíme konať teraz, aby sme uplatnili svoj vplyv,“ dodal Rötters. „EÚ a Spojené kráľovstvo musia zaistiť, aby flotila Arc7 na konci roka nepadla do nesprávnych rúk,“ dodal.
Kern pripomenul, že Európska komisia požiadala členské štáty, aby do 1. marca 2026 predložili diverzifikačné plány, v ktorých by mali uviesť, ako plánujú nahradiť zostávajúce objemy dodávok plynu z Ruska. Hoci napríklad Španielsko zaznamenalo v roku 2025 prudký, až 33-percentný pokles dovozu z Jamalu, celková závislosť EÚ zostáva významná, čo poukazuje na výzvu v podobe vyváženia energetickej bezpečnosti s geopolitickými cieľmi, uzavrel Michael Kern pre portál oilprice.com.