Londýn 7. mája 2024 – Pre Rusko, Irán a Čínu je plynové pole Akkas v Iraku tak strategicky dôležité, že na politikov v Bagdade bol vyvíjaný obrovský tlak s cieľom zabezpečiť, aby všetky zmluvy súvisiace s poľom budú v prvom rade pridelené ruským firmám, prípadne čínskym ako zálohou. Iránske plynárenské spoločnosti nemajú kapacitu na rozvoj veľkých plynových polí, a preto ich vlastné plynové polia väčšinou efektívne riadia firmy z týchto dvoch krajín, najmä z Ruska. V jednom z najneobvyklejších prekvapení v nedávnej histórii kontraktov na plynové alebo ropné polia však Irak zadal rozvoj Akkasu prakticky neznámej spoločnosti z krajiny ruského úhlavného nepriateľa – Ukrajiny. Vysvetlenie sa pre oilprice.com pokúsil ponúknuť bývalý obchodník, teraz publicista a analytik Simon Watkins.
Význam plynového poľa Akkas pre Rusko, Irán a Čínu možno len ťažko preceniť. Irak, ktorý zdieľa východnú hranicu s Iránom, severnú s Tureckom, západnú so Sýriou a Jordánskom a južnú hranicu so Saudskou Arábiou, je možno jedinou geopoliticky najvýznamnejšou krajinou pre všetky uvedené okolité štáty, aj pre USA. A jeho bezprávna západná púštna provincia Anbar, taká násilná a nepredvídateľná, že sa jej vyhýbal aj Islamský štát, je zas možno geopoliticky najdôležitejšou oblasťou v celom Iraku.
Strategicky najdôležitejšiu pozíciu v Anbare má obrovské plynové pole Akkas. Má cca 5,6 bilióna kubických stôp overených zásob a iracké ministerstvo ropy očakáva, že by mohlo denne produkovať asi 400 mi. kubických stôp plynu. Ale Akkas by nemusel obsahovať nič a Rusko, Čína a Irán by aj tak urobili čokoľvek, aby ho získali. Jedným z kľúčových dôvodov je to, že ropné a plynárenské spoločnosti sú zo zákona oprávnené ochrániť svoje operácie na ropných alebo plynových poliach po celom svete akýmikoľvek prostriedkami, ktoré považujú za potrebné. Z praktického hľadiska to môže zahŕňať rozmiestnenie masívnych, ťažko ozbrojených bezpečnostných síl okolo ropného či plynového poľa, uviedol Watkins.
Čínske a ruské stávky
Toto sa dokonale zhoduje s čínskym viacgeneračným projektom na uchopenie moci, „Belt and Road Initiative“, ktorá využíva veľké investície do veľkých pozemských ropných, plynárenských, priemyselných a dopravných projektov na zabezpečenie efektívnej kontroly nad veľkými oblasťami hospodárstva tej-ktorej krajiny, a teda aj jej budúcu politickú oddanosť. Bonusom pre Čínu je, že jej obrovské investície v Iraku v posledných rokoch údajne viedli k odmietnutiu väčšiny ropných, plynárenských a petrochemických projektov v Iraku počas trvania jeho rámcovej dohody s Čínou. V rámci nej by Čína mala dostať aj minimálne 30-percentné zľavy na všetku ropu, plyn a petrochemické produkty, ktoré nakupuje z Iraku. V ostatných obchodoch – väčšinou ďalej na západ v Iraku – má Rusko údajne predkupné právo, pričom v príslušných dohodách sú podobné zľavy na nákupy ropy a plynu zohľadnené.
Pre Rusko sú však v hre o rozvoj Akkasu ešte väčšie stávky vzhľadom na jeho geografickú polohu. Pole je jedným z troch veľkých nálezísk plynu, ktoré tvoria trojuholník naprieč južným Irakom, od poľa Mansuriya pri východnej hranici s Iránom až po pole Siba na juhu (extrémne blízko kľúčového exportného uzla – irackej Basry), a potom na západ do samotného Akkasu (extrémne blízko hraníc so Sýriou).
Pozdĺž osi celej tejto oblasti od východu na západ sú historické ultranacionalistické a ultraprotizápadné mestá Fallúdža, Ramádí, Hit a Hadítha. V tomto bode sa Irak geograficky spája so Sýriou a je len na skok od kľúčových strategických prístavov Banias a Tartús, ako aj Latakia. Všetky tri majú pre Moskvu zásadný globálny strategický význam, pričom Tartús zostáva pre Rusko obrovskou námornou základňou a jediným stredomorským prístavom, do ktorého má prístup. Prístav je len kúsok jazdy od letiska Khmeimim, ktoré sa na základe dohody uzavretej v roku 2015 stalo civilno-vojenskou letiskovou základňou s dvojakým využitím pre Rusko. A len kúsok od týchto dvoch kľúčových aktív je ruská odpočúvacia stanica Latakia na zhromažďovanie spravodajských informácií. Rusko sa domnievalo, že v septembri 2019 definitívne získalo kontrolu nad týmito tromi lokalitami, keď Strojtransgaz podpísal predbežnú zmluvu s irackým ministerstvom ropy na rozvoj doteraz prakticky neznámeho bloku 17 v provincii Anbar. Areál bloku bol pre ruské účely perfektný, pretože sa nachádzal priamo uprostred toho, čo americká armáda nazývala „chrbticou“ Islamského štátu, kde Eufrat tečie na západ do Sýrie a na východ do Perzského zálivu tečie blízko hraníc s Iránom. Tlak USA na Irak však spôsobil pokračujúce odklady tejto dohody.
Pre Rusko aj Irán je zabezpečenie osi Iraku cez Akkas kľúčové pre rozvoj prístavu Banias v Sýrii. Ten bol prezentovaný ako koncový bod pre dlho plánované potrubia Irán-Irak-Sýria, ktoré mali prepravovať iránsku, a neskôr irackú ropu a plyn, z Iránu cez Irak do Sýrie a potom do menej prísne kontrolovaných prístavov južnej Európy.
Táto trasa by umožnila nielen pohyb sankcionovanej iránskej ropy a plynu do Európy, ale aj čohokoľvek iného, čo chcú Rusko a Irán dostať na kontinent bez prílišných kontrol. Dlho to je aj posledná časť ruských a iránskych plánov na vybudovanie koridoru z Teheránu k Stredozemnému moru, pomocou ktorého by mohli exponenciálne zvýšiť objem a rozsah dodávok zbraní do južného Libanonu a oblasti Golanských výšin v Sýrii použiteľných pri útokoch na Izrael. Hlavným cieľom tejto politiky bolo vyprovokovať širší konflikt na Blízkom východe, ktorý by vtiahol USA a ich spojencov do nevyhrateľnej vojny, akú sme nedávno videli v Iraku a Afganistane, poznamenal Watkins.
Tlak USA
Prečo teda Irak zadal rozvoj Akkasu doteraz neznámej ukrajinskej firme Ukrezemresurs, keď je toto všetko v stávke? Odpoveď je, že pre troch kľúčových geopolitických rivalov USA v tejto oblasti je v stávke toľko – nie menej ako vo vojne Ruska proti Ukrajine – že to Washington momentálne nemôže dovoliť. Podľa zdrojov, ktoré veľmi úzko spolupracujú s irackým ministerstvom ropy, bolo Iraku veľmi jasne povedané, že finančné platby a výnimky týkajúce sa pokračujúceho dovozu energie z Iránu by v prípade udelenia Akkasu Rusku alebo spoločnostiam z Číny či Iránu boli prísne preskúmané. „Toto posolstvo bol zdôraznené aj nedávnej irackej delegácii vedenej premiérom Mohammedom Al Sudanim vo Washingtone a zdá sa, že bolo jasne akceptované,“ uviedol zdroj. Postoj USA podporili aj ďalšie prísľuby investícií zo strany amerických firiem na jednej strane či hrozby ďalších sankcií voči Iraku za pomoc Iránu na strane druhej,“ dodal.
Oznámenie o pridelení rozvoja Akkasu prišlo približne v rovnakom čase ako energetická spoločnosť Raban Al-Safina for Energy Projects so sídlom v Iraku podpísala memorandá o porozumení s americkými firmami KBR, Honeywell, Baker Hughes, Emerson a GE s cieľom vybudovať plynové pole Nahr Bin Omar v Basre na juhu krajiny. Vzhľadom na to, že Irak v minulosti USA sľúbil jednu vec a potom urobil presný opak, ešte len uvidíme, ako sa tieto memorandá o porozumení a udelenie licencie na rozvoj poľa Akkas Ukrezemresursu vyvinú. Ale vzhľadom na rozsah zdrojov nová americká iniciatíva v Iraku nebude fungovať, potom je nepravdepodobné, že by Washington ešte niekedy našiel cestu späť do krajiny, uzavrel Watkins.
Ilustračné foto: ©shell.iq