Ašchabad 15. júna 2026 – Narušenie tradičných trás dodávok energií spôsobené konfliktom s Iránom, ako aj pokračujúca snaha Európy o odchod od dovozu ruských uhľovodíkov prispeli k tomu, že možnosť ich získania zo strednej Ázie tranzitom cez kaspické more sa opäť dostali do centra pozornosti medzinárodnej diplomacie a investícií. Perspektívy z tohto hľadiska kľúčového projektu, dlho odkladaného Transkaspického plynovodu (TCP), však zostávajú neisté a od roku 1999 uviazli v geopolitickom pate, hoci jeho podporovatelia stále snívajú o novej trase pre zemný plyn z Turkménska a iných stredoázijských krajín. Téme sa venoval portál Rádia Slobodná Európa/Rádia Sloboda (RFE/RL).
Preklenutím Kaspického mora z Turkménska do Azerbajdžanu by TCP mohol dodávať zemný plyn z Turkménska a iných krajín priamo do Južného plynového koridoru, siete megaplynovodov tiahnucich sa cez Turecko a spájajúcich sa s Gréckom, Talianskom a širším trhom EÚ. Projekt však narazil na odpor Ruska a Iránu, ktoré by boli realizáciou projektu obídené. Čínske geopolitické a energetické manévrovanie situáciu ešte viac komplikuje, konštatuje portál rferl.org.
Kľúčovým chýbajúcim dielom skladačky podľa neho však naďalej zostáva neochotný dodávateľ zemného plynu, ktorý by mal prevažne prúdiť cez tento plynovod: Turkménsko. Analytici tvrdia, že Ašchabad neodmieta účasť na projekte, ale dodržiava prísnu strategickú neutralitu. Chce diverzifikovať svoje dodávky prostredníctvom navrhovaného TCP, požaduje však silné ekonomické záväzky zo strany Západu, než sa vystaví riziku silnej odozvy zo strany svojich mocných susedov v Moskve a Teheráne.
Pôvodný TCP, ktorý v roku 1999 navrhli USA, spoločnosti Bechtel a General Electric, bol megaprojektom v hodnote viac ako 5 mld. USD, určeným na prepravu 32 miliárd kubických metrov (bcm) ročne. Turkménsko ho bralo tak vážne, že v roku 2015 vynaložilo 2 miliardy dolárov na dokončenie svojho pevninského plynovodu East-West. Potrubie bolo postavené na dodávku 30 bcm z jeho obrovského poľa Galkynyš na pobrežie Kaspického mora pre podmorský plynovod, ktorý sa nikdy nezrealizoval, blokovaný geopolitickými postojmi Ruska a Iránu, váhaním Európy s financovaním a príklonom Ašchabadu k Číne, pripomenul portál rferl.org.
Ostrý právny odpor zo strany Ruska a Iránu, extrémne náklady a „zelený obrat“ EÚ podľa neho nakoniec pôvodný plán zmarili. Na jeho záchranu navrhli podporovatelia „ľahší“ prepojovací plynovod s kapacitou 10–12 bcm, ktorý mal stáť len 500 – 800 miliónov dolárov.
V rozhovore pre RFE/RL John Roberts, vedecký pracovník v Global Energy Center pri Atlantic Council, argumentoval, že znížený západný cieľ pre turkménsky plyn nedokáže zdôvodniť obrovské geopolitické riziko. „Otázka pre Turkménov je stále tá istá. Oplatí sa potenciálne nahnevať Rusko pre systém s kapacitou, povedzme, 10 mld. m3?. Naopak, určite by sa oplatilo nahnevať Rusko pre systém s kapacitou 30 mld. m3,“ povedal. Problém je teda v tom, že ak je 30 mld. m3 vylúčených z čisto finančných dôvodov a pre jeho zložitosť, je systém s kapacitou 10 mld. m3 reálny z pohľadu Azerbajdžanu, zúčastnených spoločností a všetkých ostatných, vrátane Spojených štátov, ktorí Turkménom hovoria, že je to možné, položil Roberts otázku.
Posledný vývoj
Pokiaľ ide o posledný vývoj, turkménsky minister zahraničných vecí Rašíd Meredov sa 29. mája stretol vo Washingtone s americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom. Jeho rezort výslovne podporil tranzitnú trasu z Turkménska na západ. „Minister Rubio vyjadril silnú podporu USA diverzifikácii vývozu turkménskeho zemného plynu cez transkaspické trasy,“ uvádza sa vo vyhlásení americkej diplomacie.
Sarah Rodgers, námestníčka ministra zahraničných vecí USA pre verejnú diplomaciu, počas minulotýždňovej návštevy Turkménska zopakovala Rubiovo stanovisko a uviedla, že vzhľadom na štvrté najväčšie zásoby zemného plynu na svete „chceme pre Turkménsko to najlepšie, pokiaľ ide o rozvoj a vývoz týchto zdrojov“.
V kontraste s americkými vyhláseniami sa turkménske veľvyslanectvo v USA úplne vyhlo výrazu „Transkaspický plynovod“. V súlade s premyslenou politikou trvalej neutrality Ašchabadu sa jeho vyhlásenie skôr uchýlilo k všeobecným formuláciám a podľa RFE/RL uviedlo len to, že „osobitná pozornosť bola venovaná spolupráci v oblasti obchodu a hospodárstva, energetiky, dopravy a prepojiteľnosti… [a] dôležitosti rozširovania vzájomne prospešného partnerstva, a to aj v oblasti energetickej bezpečnosti a diverzifikácie dodávateľských trás pre energie.“
Strategická páka Číny
Turkménsko, unavené čakaním na prelom zo strany Západu, si zvolilo istotu a upriamilo svoju pozornosť na Východ. V apríli 2026 podpísal Ašchabad s čínskou štátnou spoločnosťou CNPC štvorročnú zmluvu v hodnote 5,1 miliardy dolárov týkajúcu sa expanzie svojho poľa Galkynyš, vďaka ktorej by sa mala zvýšiť ročná kapacita prepravy plynu cez pripravovaný plynovod Line D o 10 mld. m3. Toto zvýšenie má prispieť k naplneniu dlhodobého turkménskeho cieľa dodávať do Číny 65 mld. m3 plynu ročne.
Minister Meredov sa 27. mája zámerne zastavil v New Yorku, aby sa tam stretol s čínskym ministrom zahraničných vecí Wang Jiom a uistil Peking, že Turkménsko je pripravené pokročiť s projektmi zameranými na dodávky plynu s Čínou. Tá zostáva najväčším odberateľom turkménskeho plynu, avšak vývoz už roky stagnuje na úrovni niečo málo nad 30 mld. m3 ročne.
Roberts z Atlantic Council v tejto súvislosti tvrdí, že táto stagnácia slúži zámeru Číny. „Peking môže Turkménsko vnímať ako aktívum, ktoré môže kedykoľvek využiť a rozvíjať podľa vlastného uváženia. To dáva Číne veľmi, veľmi silnú vyjednávaciu pozíciu pri rokovaniach o podmienkach dovozu plynu z Ruska,“ uviedol. Kým Moskva agresívne hľadá alternatívne exportné trhy, aby kompenzovala západné sankcie, Peking sa snaží využiť svoje nevyužité možnosti v Strednej Ázii na to, aby od Ruska získal výrazné cenové ústupky. Kým sa tieto rokovania v hodnote niekoľkých miliárd dolárov nevyriešia, Čína necháva Turkménsko „bokom“ a „v zálohe“, ako kartu, ktorou môžu hrať, keď to bude potrebné,“ dodal Roberts pre rferl.org.
Príliš veľa veľkých hráčov
Čína nie je jedinou „ťažkou váhou“, ktorá komplikuje budúcnosť plynovodu. Popri Rusku vytvára silný vplyv Pekingu v regióne priestor „preplnený superveľmocami, ktorý podľa Anvara Chusajnova, bývalého uzbeckého ministra pre ropu a plyn a podpredsedu spoločnosti Uzbekneftgaz, drží projekt TCP v neistote.
Hoci Chusajnov označuje projekt za „jeden zo svojich snov“ a „veľmi sľubný projekt“, varuje, že TCP je aktuálne je v pasci. „Záujmy Ruskej federácie sú priamo v centre diania. Keďže je do toho zapojených toľko veľkých a početných hráčov – Čína, Rusko, USA, EÚ, Turecko, Azerbajdžan – v centre všetkého panuje hlboká nejednoznačnosť a neistota,“ povedal s tým, že z dlhodobého hľadiska si stále zachováva nádej. TCP sa podľa jeho slov určite zrealizuje a stane sa „megaprojektom obrovskej regionálnej hospodárskej spolupráce“.
Na zrealizovanie projektu však Ašchabad podľa Robertsa musí splniť dve základné podmienky. „Po prvé, samozrejme, vlastný solídny komerčný výnos a po druhé, získanie istej formy bezpečnostnej záruky od USA,“ povedal bez špecifikovanie záruky, ktorú by Ašchabad mohol žiadať.
Hoci súčasné vedenie vo Washingtone prejavilo obnovený záujem o región, Roberts zostáva skeptický, pokiaľ ide o hĺbku tohto záväzku. Trumpova administratíva podľa neho presadzuje energetické prepojenia so Strednou Áziou oveľa intenzívnejšie ako mnohé predošlé americké vlády. „Ale či sú pripravení poskytnúť taký druh bezpečnosti, aký by si želalo najmä Turkménsko, to je iná otázka… Ak by to tak vnímali, myslím, že by sme mali Transkaspický plynovod,“ dodal pre RFE/RL.
Turecký záujem
Napriek tomu nie všetky zainteresované strany projekt TCP vzdali. Špeciálne to platí pre Turecko, ktoré sa snaží stať sa nenahraditeľným európskym energetickým uzlom. V posolstve pri príležitosti otvorenia energetického podujatia v Baku turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vyhlásil: „Otvárajú sa pred nami významné príležitosti na ďalší rozvoj našej spolupráce v oblasti vývozu turkménskeho plynu cez Azerbajdžan a Turecko.“
Podľa tureckého ministra energetiky Alparslana Bayraktara sa konečne vytvára politická dynamika, ktorá umožní realizáciu tohto projektu. „Ozývali sa hlasy, že nastal čas, aby turkménsky plyn putoval do Turecka a Európy cez Azerbajdžan… Možno sme teraz v bode, keď sú všetci pripravení povedať áno,“ konštatoval podľa rferl.org minister.