Šaľa 30. apríla 2026 – Vodík, jeden z hlavných predpokladaných nástrojov európskej dekarbonizácie, zostáva naďalej súčasťou plánov slovenských plynárenských firiem. Svedčia o tom ich vlastné projekty skúmajúce technické, legislatívne, regulačné či finančné výzvy spojené s vodíkom, ako aj aktívne zapájanie sa do projektov na medzinárodnej úrovni. Okrem technickej pripravenosti vlastnej infraštruktúry – prepravnej, distribučnej aj skladovacej – na prijatie vodíka považujú za kľúčové otázky dostatočnej výroby a reálneho dopytu po tomto palive. Zástupcovia spoločností SPP – distribúcia, NAFTA a Eustream o tom hovorili na podujatí Slovenského plynárenského a naftového zväzu „Ako sme na to s vodíkovými projektmi“, druhom zo série workshopov PlynLab 2026, ktorý sa konal v areáli spoločnosti DUSLO v Šali.
Spoločnosť SPP – distribúcia sa vodíkom zaoberá už zhruba osem rokov, pripomenul vedúci odboru stratégie a rozvoja aktív SPPD Peter Demeč. Za ten čas, ako prvý dôležitý míľnik, úspešne zrealizovala pilotný projekt 10-percentného blendingu v obci Blatná na Ostrove. V celej obci sa nenašlo jediné zariadenie, ktoré by malo s 10 % problém. Najdôležitejším a veľmi pozitívnym poznatkom bolo nameranie 9,5 – až 10,5 % vodíka na koncových bodoch siete, takže z nej „nevyšumel“, poznamenal Demeč.
SPPD pokračovala posudzovaním integrity svojich vysokotlakových potrubí, pričom všetky zrealizované testy na jej oceliach nenasvedčujú tomu, že by s vodíkom mal byť oveľa väčší problém ako s bežne distribuovaným plynom.
Na základe pozitívnych výsledkov a bezproblémového priebehu v jednej obci vyvstala otázka, aký by bol problém, keby sa test zopakoval aj v iných obciach, prípadne v celej sieti SPPD. „Odpoveďou bolo, že naša sieť je dnes pripravená na 10 % prímes vodíka prakticky v každej obci Slovenska. Čo sa týka vysokotlaku a regulačiek, tam sme šli na 5 %,“ ozrejmil Demeč.
SPPD by sa v tomto roku mohlo podariť spustiť polygón na testovanie tesnosti bežne používaných starých komponentov, 30 – aj 40-ročných uzáverov, regulátorov a plynomerov, teda otestovať čokoľvek, čo prichádza do kontaktu s plynom, pri kontakte s čistým vodíkom. Spoločnosť si pre tento účel zvolila areál regulačnej stanice vo Veľkých Úľanoch, a to z dôvodu, že v tomto roku by mala byť zrekonštruovaná. Vedľa existujúcej regulačky sa postaví nová, pričom pôvodná nebude zbúraná, ale SPPD ju chce využiť na spomínané testy. „Okrem polygónu, teda zariadení, či už na vysoký tlak alebo na stredotlak naplnených čistým vodíkom, budeme testovať aj celý objekt regulačnej stanice, teda jej technológiu,“ vysvetlil Demeč. SPPD bude sledovať, či po inštalácii rôznych zariadení tlak klesá a ak áno, či pre vnútornú netesnosť testovaného telesa alebo inú netesnosť, ktorá by mohla vzniknúť v bodoch pripevnenia starých zariadení na polygón.
Dlhodobá vodíková vízia SPPD
Vychádza z predpokladu, že v budúcnosti bude existovať celoslovenská infraštruktúra plná čistého vodíka, čiže jedna línia prepravnej sústavy Eustreamu bude prepravovať zelený vodík. „Nevieme presne, v ktorom období to bude, ale US Steel, Duslo a Slovnaft by prirodzene mohli byť top tri spoločnosti v hľadáčiku so záujmom o tieto molekuly,“ konštatoval Demeč. Keďže SPPD je na Slovensku spoločnosťou prepájajúcou medzinárodnú prepravu s domácou spotrebou, otázky spojené s touto možnosťou prirodzene smerujú k nej. Úlohou spoločnosti je o existujúcich potrubiach zistiť, či sú použiteľné, a ak nie a je treba vybudovať nové potrubie, aké požiadavky by malo spĺňať.
„V konečnom dôsledku je naším primárnym cieľom zabezpečiť vodík aspoň na papieri, s vyhodnotením všetkých nákladov, pre týchto top troch odberateľov,“ uviedol Demeč. Dlhodobejšiu víziu predstavujú potrubia, ktoré spoločnosť plánuje približne do rokov 2040 – 2045 kompletne vymeniť za nové. Ide o infraštruktúru, ktorá prepájala dovoz plynu zo zahraničia s miestami na východe krajiny od Košíc po Prešov, Považie, spoločnosť Duslo, ako aj okolie Bratislavy vrátane Slovnaftu. „Ide o najstaršie plynovody na Slovensku, ktoré sa prirodzene dostávajú do programu obnovy. V rokoch 2040 – 2045 by mali byť kompletne nové a z pohľadu istých pravidiel budovania aj „H2 ready“,“ ozrejmil Demeč.
Implementácia vodíka do infraštruktúry SPPD
Dobré je začať celosystémovým budovaním ekosystému od výroby po spotrebu, zdôraznil Demeč. To znamená nerozvíjať výrobu vodíka bez jasného odberu, resp. uvažovať o jeho odbere bez jasného zdroja. „Je potrebné budovať komplexné projekty a na to práve majú slúžiť vznikajúce vodíkové údolia,“ poznamenal. SPPD je aktívna v rámci existujúceho East Gate projektu v Košiciach, kde je primárnym cieľom doviesť vodík „pred brány“ U.S. Steelu. Otázny však zostáva reálny dopyt po zelenom vodíku – alebo vodíku ako takom – zo strany U.S. Steel, ktorý aktuálne analyzuje, koľko by mal mať elektrických pecí a či – a koľko – zachová vysokých pecí. Prepojením US Steel, resp. jeho regulačného uzla Haniska, s medzinárodnou prepravnou sieťou by vznikol dobrý základ, ako vodík rozdistribuovať v budúcnosti až po Prešov. „Ak bude konkurencieschopný a bude oň záujem, tak infraštruktúra by mala byť pripravená,“ dodal Demeč. Pokiaľ ide infraštruktúru za hranicou VTL potrubia, v uvedenom čase by malo ísť o plastové potrubia v obciach, ktoré by mali byť prispôsobené na 100 % vodík bez veľkých úprav.
Druhý projekt vodíkového údolia sa rozbieha v okolí Bratislavy, kde je prirodzene vysoký, potenciálny dopyt, najmä zo strany Slovnaftu. Ďalšími odberateľmi by mohli byť teplári, výroba elektriny, Volkswagen či potenciálne bratislavský dopravný podnik. Otázka však podľa Demeča znie, ako dostať vodík z medzinárodnej prepravnej infraštruktúry (European Hydrogen Backbone) Eustreamu k Slovnaftu vzdialenému 70 km vzhľadom na náročnosť výzvy v podobe výstavby nového potrubia v okolí hlavného mesta, kde dochádza k rozvoju satelitov. „Prirodzene je tu snaha, ak sa dá, využiť existujúcu infraštruktúru,“ konštatoval Demeč.
Zámer, s ktorým SPPD išla do žiadosti o vodíkové údolie HyHope spolu s ostatnými partnermi, je o posúdení vhodnosti existujúcej infraštruktúry z 80. rokov na čistý vodík. Predtým, ako by bol do siete vpustený, bolo by potrebné vedieť, v akom veľkom množstve bude oň záujem zo strany spomínaných subjektov. Inak povedané, že odľahčia existujúcu infraštruktúru pre zemný plyn spoločnosti SPPD, pre ktorú zrejme nebude technicky uskutočniteľné dávať im „kvapku vodíka“ a zachovať takmer celú súčasnú spotrebu plynu.
Blending
V prípade využitia svojej siete na primiešavanie vodíka považuje slovenský distribútor úroveň 20 % (certifikovaný je na 10 %) za technicky možné pomyselné maximum, pri ktorom by 99 % plynových spotrebičov nebolo treba meniť alebo zvlášť upravovať. Blending v praxi predpokladá, že priamo alebo nepriamo napojená obnoviteľná elektrina sa v elektrolyzéri použije na výrobu zeleného vodíka, ktorý smeruje do siete a následne je možné nepriamo ho spotrebovať cez záruky pôvodu. Proces má však svoje bariéry, medzi ktoré Demeč zaradil doplnkovosť či časovú a geografickú koreláciu.
SPPD už zaznamenala dopyty producentov obnoviteľnej elektriny, ktorý mali záujem dodávať vodík do distribučnej siete v mieste, kde pôsobia. „Odpoveď takmer vždy znie, že z nášho pohľadu technicky možné nie je, resp. nevieme si to predstaviť, keďže je tam kapacita v našom VTL plynovode malá, a to najmä v lete, keď nám siete de facto stoja, pretože sa nevykuruje,“ vysvetlil Demeč. Do budúcna zas môže vzniknúť problém, že už nebude možné na danú vetvu nikoho pripojiť, aby blendoval, resp. keď pôjde do siete SPPD blend z Eustreamu, bude to ešte väčší problém.
Záujemcovia o blending potom prirodzene kladú otázku, kde si SPPD vhodné miesta predstaviť vie. „Jedine na rozhraní s prepravnou sieťou. Teda tam, kde máme prietok aj v lete a veľké objemy, čiže vieme tam blendovať relatívne veľké množstvo vodíka a tok je iba jedným smerom,“ uviedol Demeč. Do budúcna, v prípade existencie veľkej vodíkovej infraštruktúry so 100 % vodíka, a jeho výroby elektrolýzou vo väčších objemoch, než by bolo možné umiestniť v distribučnej sieti, by tieto množstvá mohli byť nasmerované priamo do „H2 backbone“ prakticky neobmedzene.
Pokiaľ ide o celkové množstvo, ktoré by dokázala SPPD v rámci blendu pojať do svojej siete, blíži sa k 50 000 ton, čiže cca polovicu spotreby Dusla. „Samozrejme, muselo by platiť, že si to viem cez záruky pôvodu následne vybrať. Ak by som takýto elektrolyzér nainštaloval, vyrobí mi ďalšiu porciu. V časoch, keď prietoky našou sieťou sú nižšie a neviem toľkoto vstrebať pri 20 % blendingu, tento objem by prakticky mohol ísť na čerpaciu stanicu,“ uzavrel Demeč.
NAFTA ukončila prvú fázu projektu Henri
Spoločnosť NAFTA, a.s., medzinárodná spoločnosť s rozsiahlymi skúsenosťami v oblasti podzemného skladovania zemného plynu a slovenský líder v prieskume a prevádzke uhľovodíkov, sa už od druhej dekády 21. storočia aktívne venuje aj projektom skladovania energie z obnoviteľných zdrojov.
Stojí aj za projektom Henri, ktorý sa stal prvým slovenským vodíkovým projektom so statusom IPCEI (Important Projects of Common European Interest – Významné projekty spoločného európskeho záujmu). „V rámci prvej fázy projektu Henri sme mali tri ciele: vytvoriť metodiku, následne identifikovať vhodné štruktúry pre skladovanie H2 v SR a potom potvrdiť, či vieme skladovať čistý vodík alebo v akej forme,“ vysvetlil Roman Zavada zo spoločnosti NAFTA, s tým, že prvá fáza projektu, spolufinancovaného z Plánu obnovy bola ukončená v marci 2026.
Metodiku spolu so skríningom štruktúr NAFTA úspešne vytvorila v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied, pričom cieľom bolo pripraviť parametre na posúdenie jednotlivých štruktúr na Slovensku, nielen štruktúr NAFTY, ale aj poréznych, akviferových štruktúr či soľných vrstiev. Skúmané boli štruktúry v Dunajskej panve, na Záhorí, vo Východoslovenskej panve, ako aj soľná vrstva nad Prešovom. „Výsledkom metodiky bolo vyselektovanie štruktúr a výber tých najvhodnejších pre ďalšie testovanie,“ uviedol Zavada.
Prvým krokom bolo testovanie samotnej ložiskovej štruktúry pri troch rôznych podmienkach, pre tri rôzne štruktúry, pri tlaku 80, 160 a 200 bar a pri rôznych teplotách (40, 60, 90 °C) vychádzajúc z teplôt, ktoré reálne v ložisku sú. Keďže v objektoch sa nachádza slaná voda, dôležitým faktorom bola salinita, ktorá na Slovensku nie je až taká vysoká.
Testy sa realizovali pri rôznych koncentráciách vodíka (50 a 100 %). „Záver je, že nejaké veľké rozdiely z pohľadu vplyvu vlastností vodíka na samotnú štruktúru alebo vzorku horniny sa nepreukázali pri 50, ani pri 100 %,“ konštatoval Zavada s tým, že neprebiehali ani geochemické reakcie, čo znamenám že vodík nereagoval s minerálmi. Pri 100 % vodíka boli namerané hodnoty v podstate totožné ako pri 50 %.
Test prebiehal rok. „Po šiestich aj 12 mesiacoch sme robili vzorky, čiže nešlo o týždeň dva-tri, ale relatívne dlhú dobu, ktorou sme sa snažili simulovať reálne zistenia,“ ozrejmil Zavada. Súbežne bol testovaný aj cement používaný na vytesnenie sond, ktorých tesnosť je pre NAFTU veľmi dôležitá. Skúmaný bol vplyv vodíka na cement znova v uvedených podmienkach a v kontakte s ložiskovou vodou. „Pozorované boli len isté vizuálne zmeny zafarbenia, ale nezmenila sa nám tesnosť toho cementu. Tu treba ale povedať, že my sme nemali reálne vzorky cementu z konkrétnej sondy, ale umelo vytvorené, ale pri týchto simulovaných podmienkach nám zatiaľ nevyšlo nič zlé,“ poznamenal Zavada. „Na základe testovacích podmienok nebol identifikovaný žiadny vplyv na integritu zásobníka ani zistený žiadny vplyv H₂ na integritu cementu,“ uzavrel.
Ďalším dôležitým faktorom je pre NAFTU tesnosť tesniacej vrstvy (caprock), aby vodík, ktorý má malú molekulu, tendenciu difundovať a strácať sa, neunikal. Teda aby spoločnosť dostala zo zásobníka to, čo doň vtlačila. To zabezpečuje práve caprock. NAFTA v rámci projektu Henri ako jedna z prvých na svete testovala tieto aspekty pri reálnych podmienkach. „Mali sme vzorku čerstvého caprocku z jadra, z jeho zvrtu a testovali sme aj permeabilitu, tzn. ako ďaleko sa nám ten vodík v tej vzorke dostáva a zároveň tesnosť cez vytesňovací tlak,“ vysvetlil Zavada. Testy pri rôznych koncentráciách vodíka podľa neho ukázali, že kapilárny vytesňovací tlak nie je ovplyvnený použitými plynmi teda H2 a zemným plynom, resp. ich zmesami. Výsledky všetkých testov nepreukázali žiadne výrazné rozdiely medzi rôznymi podmienkami a tesniaca vrstva bola rovnako tesná ako pre zemný plyn, tak aj pre zmesi plynu a vodíka resp. čistého vodíka. „Ako je hornina tesná pre metán, tak je tesná pre vodík, čo pre nás bolo naozaj dobré zistenie,“ konštatoval Zavada.
Mikrobiálne reakcie
Ako veľké riziko sa podľa neho ukázal vplyv vodíka na mikrobiálne reakcie, keďže v ložiskovej vode žijú stovky druhov baktérií. „Keď tam začneme dávať vodík, dávame im substrát,“ upozornil. V tomto prípade boli testované tri objekty pri rôznych koncentráciách vodíka a rôznych tlakoch. „Pri dvoch objektoch boli pozorované mikrobiálne reakcie. Prebiehala metanizácia, teda vodík – substrát pre prítomné baktérie – reagoval s CO2 a vznikal metán, čo je dobré, ale aj ďalšia voda, čo už až tak dobré nie je,“ poznamenal Zavada. Dobrou správou podľa neho je, že celá reakcia sa zastaví, keď dôjde substrát, pričom v tomto prípade je limitujúcim faktorom množstvo CO2. Do zastavenia reakcie však dôjde k strate vodíka, ktorý baktérie „vyjedia“. Mikrobiálne reakcie po vtlačení vodíka do zásobníka jednoducho bežať budú, pričom sú prekvapujúco rýchle, uviedol Zavada.
Väčšie riziko podľa neho predstavuje sírovodík, ktorý tiež môže vznikať a ktorý je potrebné separovať príslušnou technológiou, aby neodišla celá povrchová technológia, skôr než sa to zistí.
Zistenia z testovania bolo potrebné kvantifikovať v počítačovom modeli, pretože údaje boli namerané v malom objeme, ale objekty spoločnosti NAFTA sú obrovské. Preto bol vypracovaný model vybranej štruktúry, ktorá pri testovaní dopadla najlepšie, a do použitého softvéru boli nasimulované všetky zistenia, informácie z príslušnej literatúry aj znalosť výrobcu softvéru.
Zavada v tejto súvislosti zdôraznil, že pre NAFTU je dôležitý zákazník, ktorý ak si uskladní vodík, bude očakávať, že aj naspäť dostane vodík, nie metán. Preto spoločnosť musí vedieť povedať, koľko plynu sa dá do zásobníka vtláčať a ako rýchlo je možné dostať ho von. „To sú kľúčové parametre pre zásobníky zemného plynu. Ale zásobníky vodíka sú v podstate tu, ak raz teda ten vodík príde, bude to rovnaké,“ zdôraznil Zavada.
Graf vývoja vtláčania a ťažby podľa neho ukázal, že ťažba zo zásobníka postupne klesá. „Je tu dané, že postupne nám klesá tlak, ale čo je dôležité povedať je, že nám bude klesať a meniť sa zloženie plynu pri ťažbe. Čiže aj keď budem vtláčať čistý vodík, nebudem ho vedieť čistý aj ťažiť,“ upozornil Zavada, podľa ktorého je to dané tým, že zásobník alebo ložisko obsahuje poduškový plyn, s ktorým sa bežne pri prevádzke nehýbe.
Aj po vyťažení časti poduškového plynu v zásobníku istý objem plynu zostane. „To znamená, že v prvých rokoch, resp. prvých niekoľko x cyklov sa mi tie plyny budú miešať aj na začiatku ťažby. Budem mať čistý vodík a postupne, ako prídem k odťaženiu, tak sa mi tam bude dostávať viac a viac metánu. Toto je pre nás dôležité, zákazník príde s čistým vodíkom a chce čistý vodík,“ zopakoval Zavada. Tak, ako je v súčasnosti potrebné zbavovať zemný plyn vody a vyšších uhľovodíkov, aby bol v požadovanej kvalite, bude v budúcnosti potrebné čistiť aj vodík, keďže prostredie v zásobníku nie je sterilné.
NAFTA robila aj štúdiu, v ktorej sa snažila nadizajnovať, koľko by stála technológia potrebná na to, aby sa zákazníkovi vrátil čistý vodík. Simulácia správania H2 v zmesi so zemným plynom v ložisku po prvých troch cyklov ukázala, že prepojenie geochémie a mikrobiálnych reakcií vedie k miernemu poklesu faktora výťažnosti vodíka. „Pri treťom cykle máme, pri vyťažení všetkého vtlačeného plynu, návratnosť 89 %. Cca 10 % nie sú straty, ktoré viac neuvidím. Jednoducho sa ten plyn premiešal s poduškou a vytlačil mi metán, ktorý som vyťažil s ním, čiže nie sú to nejakým spôsobom objemové alebo energetické straty,“ vysvetlil Zavada s tým, že čím viac cyklov, tým bude ten faktor narastať a plyn bude čistejší.
Testovanie materiálov
NAFTA sa v rámci projektu Henri venovala aj testovaniu materiálov a ich odolnosť v podmienkach rôznych teplôt, tlakov, prítomnosti metánu, mokrého plynu či vyšších uhľovodíkov. Pri jednom z troch testovaných materiálov jeden zvar nedopadol dobre, ukázalo sa, že materiál bol nevhodný, lebo zvar by mohol prasknúť. Pritom išlo o jeden z dokonalých zvarov a naopak, zvar, ktorý bol zlý, dopadol dobre. Ďalšie testy realizované vo Francúzsku označili ďalšie dva materiály za nevyhovujúce. Problémom podľa Zavadu je absencia medzinárodného štandardu, ktorý by jednoznačne povedal, aké parametre majú materiály spĺňať.
„Testy nám preukázali, že skladovanie 100% vodíka v testovaných štruktúrach je principiálne možné,“ konštatoval Zavada. V ložiskách, ktoré na Slovensku máme, v tých, ktoré sme testovali, a na základe toho, čo sme testovali, nám bude klesať zloženie a bude sa meniť počas ťažby, no časom sa to vyrovná. Pokiaľ ide o materiály, niektoré dopadli dobre, tri z nich neobstáli, čo je však hodné väčšej diskusie o štandarde, dodal.
Druhá fáza?
Pokiaľ ide o prípadnú druhú fázu projektu Henri, Zavada zdôraznil, že v porovnaní s prvou je násobne drahšia. „Tá druhá fáza je, že vybudujeme normálnu pilotnú prevádzku, kde budeme vodík vyrábať,“ konštatoval s tým, že reálne testovanie ukáže, či bude potrebný kompresor, sušenie, separačná linku, pre prípad ťažby a ďalšie pridružené veci potrebné pre zásobník. „Čiže v číslach sa už hýbeme niekde inde, pričom pre druhú fázu nemáme jasnú finančnú podporu. Je tam jednoducho veľa premenných. A musí už existovať aj nejaký dopyt zo strany trhu, aby sme mali zdôvodnenie, prečo to vlastne ideme robiť,“ uzavrel Roman Zavada zo spoločnosti NAFTA.
Eustream chce pomôcť dekarbonizácii slovenského priemyslu
Slovenský prepravca Eustream sa venuje vodíkovej tematike už od roku 2020, pripomenul projektový manažér spoločnosti Rastislav Zeleňák. Prvými krokmi boli analýzy posudzujúce rôzne aspekty vodíka a jeho vplyvu na infraštruktúru a niektoré zariadenia Eustreamu. Spoločnosť získala potvrdenia dodávateľov o vhodnosti zariadení na percentuálny objem zmesi so zemným plynom alebo ich vhodnosti na prepravu čistého vodíka. Nasledovala štúdia uskutočniteľnosti realizovaná a analyzovaná v spolupráci s externou spoločnosťou, podľa noriem ASME B31.12 a EIGA IGC Doc. 121/14, na základe dostupnej dokumentácie pre potrubné systémy prepravnej siete, systémy na meranie kvality prepravovaného množstva plynu a zariadenia kompresorových staníc.
Na základe výsledkov analýz a štúdií Eustream pristúpil k realizácii viacerých výskumných projektov, napr. posudzovania vplyvu H2 na materiálové vlastnosti ocelí a tesnení , konštrukciu tesniacich častí a materiálov či testovanie tesnosti pri natlakovaní H2 v prípade tvarovky. Výskumy podľa Zeleňáka potvrdili možnosť úpravy existujúceho plynárenského prepravného systému na prepravu vodíka, pričom laboratórne testy preukázali, že oceľové materiály a zvárané spoje odolávajú pôsobeniu H2 pri vysokých tlakoch bez výraznej degradácie.
Rozvojom vodíkovej infraštruktúry chce Eustream prispieť k dekarbonizácii priemyslu v SR, uviedol Zeleňák, podľa ktorého je konkrétnym vyjadrením tejto snahy infraštruktúrny projekt Slovak Hydrogen Backbone (SHB), v rámci ktorého slovenský prepravca vyselektoval na prepravu čistého vodíka jednu zo svojich línií, ktorú bude potrebné na všetkých trasách oddeliť. Eustream zvažuje postaviť dve nové kompresorové stanice a jednu meraciu stanicu na hranici s Ukrajinou. Ostatné meracie hranice by mali byť realizované v okolitých štátoch.
Tento projekt bol ďalej rozpracovaný do fázy štúdie. „Uchádzame sa o fond CEF (Connecting Europe Facility) a Európska výkonná agentúra pre klímu, infraštruktúru a životné prostredie (CINEA) potvrdila úspešnosť tejto žiadosti,“ uviedol Zeleňák s tým, že momentálne je projekt vo fáze prípravy grant agreementu. Jedným z pracovných balíčkov je environmentálna štúdia. „Tu chceme požiadať autoritu o schválenie prepravy čistého vodíka namiesto zemného plynu,“ konkretizoval projektový manažér.
Eustream chce odobrať 14 vzoriek priamo z existujúceho potrubia a z nich vyrezané pláty ocele, podrobiť laboratórnej analýze a následne zrealizovať posúdenie integrity potrubia. „To je najdôležitejšia asi časť, ktorú je potrebné zrealizovať vo vysokej kvalite, zdôraznil Zeleňák. Následne, na základe výstupov bude spracovaný tzv. repurpose plán, ktorý bude sumarizovať všetky závery z jednotlivých výsledkov. Chýbať nebude ani časť zameraná na reguláciu, výskum, prieskum trhu a dopytu.
SHB nadväzuje na projekt EASTGATEH2V, ktorý bol v pôsobnosti skôr, viac ako rok, pričom Eustream začal spoluprácu s Košickým samosprávnym krajom. „Časť, ktorá sa týka len nás, je od ukrajinskej hranice po Jablonov nad Turňou, bývalú kompresorovú stanicu. Je to skoro 120 km potrubia DN 1200, ktoré je považované za časť SHB. Druhá časť je v podstate Slovak Hydrogen Backbone, samotná rúra ako pokračovanie smerom na Českú republiku a Rakúsko,“ ozrejmil.
„Prvá časť projektu SHB – teda fáza štúdie, žiadosť o CEF grant, technické a environmentálne výstupy, výskum vzoriek a repurpose plán + EASTGATEH2V – ak teda splníme tieto závery z týchto dvoch projektov, nám dá predpoklad na pokračovanie v povoľovacom procese, detailnom inžinieringu a následnej výstavbe,“ doplnil Zeleňák. Predpokladaná fáza výstavby a uvedenia do prevádzky je na základe dnešného stavu vecí rok 2032 až 2033, pričom v prvej fáze sa neuvažuje s realizáciou kompresorových staníc.
Eustream spolupracuje aj na projekte EASTGATEH2V. Nielen pokiaľ ide o tzv. MFL inšpekciu a realizáciu repurpose plánu a technickej štúdie, ale v podstate vedie aj ostatné prislúchajúce úlohy a spolupracuje s rôznymi spoločnosťami, ktoré majú v projekte iné čiastkové úlohy a ktoré Eustream určitým spôsobom metodicky riadi a vedie.
Slovenský prepravca spolupracuje aj v rôznych iniciatívach súvisiacich s očakávaniami významnej produkcie zeleného vodíka na Ukrajine a intenzívne s ukrajinskou stranou komunikuje, poznamenal Zeleňák. Ukrajinská strana chce podľa neho v prvej fáze inštalovať 100 MW elektrolyzér a dostať vodík na hranicu so SR. „Majú isté vízie, buď použijú TSO prepravný systém, alebo si popri ňom natiahnu vlastnú rúru, ktorou by dopravovali vodík na našu hranicu,“ uviedol Zeleňák.
Pokiaľ ide o plánované dátumy na prepojenia vodíkových potrubí so susednými krajinami, Eustream komunikuje s rakúskou aj českou stranou, v prípade Rakúska s prepravcami TAG a GCA. „Momentálne vízie sú rok 2032. Keď sme s nimi naposledy diskutovali, mali plány na rok 2030,“ konkretizoval projektový manažér Eustreamu. „Ak my zrealizujeme časť, ktorú som prezentoval, mali byť sme byť v súlade s nimi, nie sú v podstate ďalej ako my. Čiže berúc do úvahy, kde sú oni a kde sme momentálne my, a ak nezaspíme v pláne, ktorý máme pred sebou, tak to môžeme spoločne zrealizovať v roku 2032-2033, uzavrel Rastislav Zeleňák.