Stredná a východná Európa – nové trendy, filozofia a výzvy v preprave zemného plynu

Plynová kríza v roku 2009 naplno odhalila krajinám strednej a východnej Európy, že flexibilita ich prepravných plynovodov bola limitovaná a v niektorých prípadoch žiadna.

Rozvoj prepravy zemného plynu z územia bývalého Sovietskeho zväzu do Európy sa začal na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia budovaním trás tranzitného plynovodu cez územie Ukrajiny do Československa, ktorého prvá línia sa na našom území sprevádzkovala v roku 1972 a Transbalkánskym plynovodom (1974) do Turecka cez územie Rumunska a Bulharska. Nárast dopytu po komodite v Európe neskôr viedol k rozšíreniu kapacít už existujúcich prepravných koridorov a k výstavbe nových, ako Yamal Europe (1997) cez územie Poľska a Blue Stream (2003) cez Čierne more priamo do Turecka. Zvyšovanie prepravných kapacít kulminovalo v roku 2010 spustením dvoch línií plynovodu Nord Stream (2011/2012) z Ruska priamo do Nemecka, obr. 1.

Tento nový koridor ovplyvnil prepravné množstvá zemného plynu dopravovaného naším tranzitným plynovodom, ktorý na území Českej republiky a Slovenska [2] prešiel značnou optimalizáciou a znížením prepravných kapacít v smere východ – západ. Takisto zapríčinil čiastočné presmerovanie tokov plynu v rámci strednej a východnej Európy, obr. 2.

Nastala dekáda významného rozvoja zámerov a vízií nových prepravných trás, ktorá sa začala projektmi South Stream a Nabucco (projekt Nabucco bol zrušený a nahradený projektmi Trans Anatolian Natural Gas Pipeline – TANAP a Trans Adriatic Pipeline – TAP, pozri obr. 3). Najmä plynovod South Stream by mal do značnej miery dosah na ďalšiu prepravu zemného plynu cez tranzitný plynovod vedúci cez naše územie a plynovod Trans-Balkan. Nastala dekáda významného rozvoja zámerov a vízií nových prepravných trás, ktorá sa začala projektmi South Stream a Nabucco (projekt Nabucco bol zrušený a nahradený projektmi Trans Anatolian Natural Gas Pipeline – TANAP a Trans Adriatic Pipeline – TAP, pozri obr. 3). Najmä plynovod South Stream by mal do značnej miery dosah na ďalšiu prepravu zemného plynu cez tranzitný plynovod vedúci cez naše územie a plynovod Trans-Balkan. Hlavnou príčinou tohto rozvoja boli aj opakujúce sa nezhody o plyne medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré vyvrcholili plynovou krízou v januári roku 2009. Niektoré krajiny strednej a juhovýchodnej Európy sa ocitli bez dodávok zemného plynu počas tejto krízy na obdobie približne dvoch týždňov. V súčasnosti najviac v regióne strednej a východnej Európy rezonujú projekty výstavby ďalších dvoch línií plynovodu Nord Stream a budovanie plynovodu TurkStream (modifikovaný nástupca plynovodu South Stream). Realizáciou týchto projektov dôjde k ďalšiemu presmerovaniu tokov plynu v regióne, ktoré nanovo predefinuje tranzitné krajiny, obr. 3.

Zraniteľným regiónom pri zásobovaní zemným plynom naďalej zostáva juhovýchodná Európa, ktorá však pracuje na zlepšení svojej pozície.

Nové trendy a filozofia

Vzhľadom na udalosti a zmeny, ktoré sa udiali v rokoch 2009 – 2012 v tranzite ruského plynu do Európy, museli prevádzkovatelia prepravných sietí adaptovať svoje správanie, stratégie a plánovanie rozvoja tranzitných plynovodov. Najdôležitejšia však bola zmena uvažovania samotných operátorov plynovodov a správanie sa trhu s prepravovanou komoditou. Zmeny v uvažovaní prevádzkovateľov prepravných sietí je možné rozdeliť na dva hlavné smery:

1. zvýšenie flexibility – predchádzanie budúcim plynovým krízam;
2. konkurencieschopnosť – optimalizácia a modernizácia prepravných systémov.

Plynová kríza v roku 2009 naplno odhalila krajinám strednej a východnej Európy, že flexibilita ich prepravných plynovodov bola limitovaná a v niektorých prípadoch žiadna. Táto skutočnosť vyplývala z vývoja hlavných prepravných koridorov v predchádzajúcich desaťročiach, ktoré síce v dostatočnej miere zásobovali domáce trhy jednotlivých krajín, nevytvárali však tlak na zvyšovanie flexibility trás, budovanie obojsmerných prepojení medzi hlavnými koridormi (krajina- mi) a neviedli k uvažovaniu o implementácii reverzných tokov v rámci samotných hlavných koridorov. Celý tento proces sa začal až po poslednej plynovej kríze a bol úspešne aplikovaný vo viacerých krajinách strednej a východnej Európy, kde sa aj naďalej pokračuje vo zvyšovaní flexibility systémov a zvyšovaní prepravných kapacít v reverznom smere. Významnými reprezentantmi už ukončených opat- rení sú implementácie reverzných tokov na prepravnom plynovode na území Českej republiky a Slovenska, ako aj zásobovanie Ukrajiny plynom z krajín Európskej únie (EÚ) cez prepojenia PL-UA, HU-UA a SK-UA, obr. 2.

Pravdepodobne najaktívnejšou krajinou je Poľsko, ktoré rozvíja projekty prepojení so všetkými susednými krajinami, vrátane Slovenska, ukončilo výstavbu LNG terminálu Świnoujście, a rozvíja ďalší projekt diverzifikácie zdrojov dodávok zemného plynu prepojením Baltic Pipe s Dánskom. Zraniteľným regiónom naďalej zostáva juhovýchodná Európa, ktorá však pracuje na zlepšení svojej pozície prípravou nových obojsmerných prepojení medzi krajinami. Aktívne v tomto smere vystupujú krajiny ako Rumunsko a Bulharsko svojimi projektmi, ako sú napríklad Interconnection Turkey – Bulgaria (ITB), Interconnector Greece – Bulgaria (IGB), Interconnection Bulgaria – Serbia (IBS), Interconnection BG-RO, či ROHUAT/ BRUA [3], [4], obr. 4. Významnejším projektom v tomto smere je rozvoj prepojenia medzi západnou, strednou a juhovýchodnou Európou s názvom Eastring, ktorý by mohol definitívne odstrániť možné problémy so zásobovaním regiónu a vytvoriť do budúcnosti aj možnosť diverzifikácie zdrojov pre Európu podobne ako projekty vo výstavbe TANAP a TAP. Tento projekt sa rozvíja v spolupráci Slovenska, Maďarska, Rumunska a Bulharska. V septembri 2018 bola ukončená a prezentovaná štúdia uskutočniteľnosti tohto projektu.

Konkurencieschopnosť je ďalším významným faktorom, ktorý je nevyhnutné rozvíjať v prípade už existujúcich plynovodov z dôvodu rastúcej konkurencie nových prepravných trás ruského plynu do Európy. Prvé dve línie plynovodu Nord Stream boli spustené do prevádzky v rokoch 2011 a 2012. Do významnej miery diverzifikovali prepravné trasy z Ruska do Európy a minimalizovali možnosť vzniku novej krízy s takým dosahom na strednú a východnú Európu, ako to bolo v roku 2009. Viedlo to k zníženiu prepravovaných množstiev zemného plynu cez prepravný plynovod vedúci cez naše územie a následne k optimalizácii a modernizácii prepravných sietí v Českej republike a na Slovensku (obr. 5).

Technická kapacita hlavných koridorov na prepravu ruského zemného plynu do Európy, presiahne po dokončení projektov Nord Stream 2 a TurkStream celkovú kapacitu 300 mld. m³/r.

Výrazne je to viditeľné na redukcii inštalovaného výkonu, ktorý v prípade Slovenska klesol z 1 100 MW v roku 2010 na približne 550 MW v roku 2016, čo zapríčinilo pokles prepravných kapacít v najväčšom vstupnom bode EÚ vo Veľkých Kapušanoch blízko hraníc Slovenska s Ukrajinou. Maximálna prepravná kapacita tohto prepojovacieho uzla klesla z 300 mil. m³/d
(3 120 GWh/d)  v roku 2010 na 200 mil. m³/d (2 080 GWh/d) na začiatku roka 2017, čo predstavuje pokles o približne 33 % alebo 36,5 mld. m³/r. Ďalšia redukcia vstupnej kapacity v uzle Veľké Kapušany na 195 mil. m³/d
(2 028 GWh/d) pokračovala v druhej polovici roku 2017 a táto kapacita vstupného uzla vo Veľkých Kapušanoch bude platná až do konca roka 2019 (obr. 6).

Kapacita prvých dvoch inštalovaných línií projektu Nord Stream (približne 55 mld. m³/r), tak ako to potvrdzujú uvedené čísla, iba výraznejšie diverzifikovala trasy pri preprave plynu z Ruska do Európy, ale nijak význame nezvýšila prepravné kapacity, pretože to trh nepožadoval. V prípade Českej republiky bola preprava plynu tradičnými koridormi v smere východ – západ ovplyvnená výraznejším spôsobom ako v prípade Slovenska, ale čiastočne kompenzovaná výstavbou nového plynovodu Gazela na západe krajiny medzi prepojovacími bodmi Brandov a Waidhaus. Významné kroky v oblasti optimalizácie prepravného systému stále čakajú najmä prepravnú sieť na Ukrajine, kde je v prevádzke celkovo 38 000 km plynovodov a 72 kompresorových staníc s inštalovaným výkonom presahujúcim 5 000 MW [6]. V Bulharsku a Rumunsku by optimalizácia mala byť zameraná vo väčšej miere na implementáciu reverzných tokov na koridore Trans-Balkan.

Výzvy a riziká

V oblasti výziev, ktoré čakajú na prepravné koridory – a najmä náš tranzitný plynovod, je implementácia nových prepravných trás, ako je výstavba tretej a štvrtej línie plynovodu Nord Stream, ktorého spustenie do prevádzky sa očakáva v rokoch 2020/2021. Rozhodnutím o výstavbe tohto projektu sa spustilo ďalšie kolo investícií a optimalizácií prepravných systémov na koridore plynovodu z Ukrajiny do Nemecka cez naše územie, kde bude nová infraštruktúra ústiť. Keďže súčasná infraštruktúra v Nemecku nie je pripravená na prepravu ďalších približne 55 mld. m³/r, bude nutné vybudovať novú, reprezentovanú aj plynovodom EUGAL. V Českej republike príde taktiež k významnému rozvoju novej infraštruktúry (nový plynovod „Gazela II“, nová kompresorová stanica Jirkov a investície do optimalizácie existujúcich kompresorových staníc) a k plnému využitiu staršej časti prepravného systému v reverznom smere. Naopak, dôjde aj k opätovnej výraznej redukcii kapacít v smere východ – západ, ktoré tento raz zasiahne najmä Ukrajinu, Maďarsko a Slovensko. Po dokončení plynovodu TurkStream (1. línia pre Turecko a 2. línia pre Európu) aj Rumunsko a pravdepodobne tiež Bulharsko. Ako bude ovplyvnená preprava koridorom Yamal Europe, je v súčasnosti ťažké predpokladať, a bude to závisieť od viacerých faktorov a najmä energetickej politiky Poľska.

Ak výstavba plynovodu Nord Stream 1 pomohla diverzifikovať trasy, a tým minimalizovať vznik nových plynových kríz, tak prevádzka Nord Stream 2 môže vrátiť Európu späť pred rok 2011.

Technická kapacita hlavných koridorov na prepravu ruského zemného plynu do Európy, obr. 7, presiahne celkovú kapacitu 300 mld. m³/r po dokončení spomenutých projektov Nord Stream 2 (2 línie) a TurkStream
(2 línie, každá z kapacitou 15,75 mld. m³/r). To znamená, že nevyužitá pevná kapacita týchto koridorov môže dosiahnuť približne hodnotu 110 mld. m³/r za predpokladu, že  dodávky ruského plynu do Európy (bez bývalých sovietskych republík) zostanú na úrovni minulého roka (2018) už v roku 2021, čo prinesie potrebu optimalizácie prepravných kapacít a prepravnej siete na území Ukrajiny. Budúci predpokladaný vývoj nevyužitej prepravnej kapacity založený na troch scenároch vývoja technických prepravných kapacít koridorov na Ukrajine v porovnaní s dodávkami ruského plynu európskym zákazníkom v roku 2018
(201 mld. m³/r [7]) je zobrazený na obr. 8.

Ďalšie dôležité výzvy čakajú aj energetickú politiku EÚ a najmä oblasť Security of Supply (SoS). Pretože ak výstavba prvých dvoch línií plynovodu Nord Stream pomohla diverzifikovať trasy, a tým minimalizovať vznik nových plynových kríz, tak prevádzka 3. a 4. línie plynovodu Nord Stream môže vrátiť Európu späť pred rok 2011 z dôvodu, že dominantnou trasou pre dovoz ruského plynu sa stane spojenie medzi Ruskom a Nemeckom, čo môže priniesť, a pravdepodobne aj prinesie, postupné znižovanie kapacít prepravného koridoru vedúceho cez naše územie a môže opätovne znížiť diverzifikáciu prepravných trás. Ďalším veľkým rizikom môže byť aj fakt, že majoritný podiel dovážaného ruského plynu bude distribuovaný do ostatných častí Európy z jednej lokality na severe Nemecka.

Najväčšou výzvou zostáva pre prevádzkovateľov nezávislých koridorov v preprave ruského plynu odpoveď na otázku: Ako konkurovať novým trasám, ktoré sú financované a sčasti vlastnené producentom tohto plynu? Odpovede môžu byť rozličné:

1. zmeniť orientáciu a vytvárať nové príležitosti na prepravu plynu z iných zdrojov, ako je Severná Afrika, Kaspický región, Stredozemné more, Blízky východ a v neposlednom rade LNG terminály, pretože priama konkurencia týmto koridorom sa zdá byť nemožná;
2. uchádzať sa o zaradenie prepravnej trasy medzi koridory zabezpečujúce Security of Supply (SoS) v Európe;
3. rozvíjať možnosti využitia plynovodov na prepravu aj iných plynov ako sú biometán, syntetický metán a vodík.
4. kombinácia vyššie uvedených možností.

Zhodnotenie

Akokoľvek sa budeme pozerať na vývoj v strednej a východnej Európe, ktorý je ovplyvňovaný aj geopolitickým súperením, úloha regionálnych prepravných sieti/medzinárodných prepravných koridorov, zostáva jednoznačná: garantovanie bezpečnosti a spoľahlivosti dodávok plynu pre obyvateľov nielen regiónu, ale aj celej Európy, a zvyšovanie možnosti diverzifikácie zdrojov komodity.

Literatúra
[1] Matula T.: Central and Eastern Europe: New Trends, Philosophy nad Challenges in Gas Transmission, WGC 2018 Washington DC
[2] Tóth P., Ňukovič R.: Impact of Nord Stream on parallel gas transmission infrastructure in Slovakia, WGC 2012 Kuala Lumpur
[3] ENTSOG TYNDP 2017
[4] European Commission: The Union List of Projects of Common Interest, Brussels, 23.11.2017
[5] PJSC Gazprom Annual Report 2017
[6] http://utg.ua/utg/gts/description.html
[7] Dalga Khatinoglu, Ilham Shaban: UKRAINE
TRANSITS LESS RUSSIAN GAS, Natural Gas World
Magazin, 7^th January 2019

Tomáš Matula

tomas.matula@eustream.sk