Ankara 13. septembra 2024 – Turecko je odhodlané maximalizovať svoju úlohu budúceho uzla pre obchod so zemným plynom smerujúcim do Európy, a to s potrubným aj LNG. Vďaka pozícii “mosta” medzi exportérmi bohatými na plyn a európskymi krajinami, ktoré sa snažia ukončiť plynárenské vzťahy s Ruskom, by krajina mohla značne profitovať. Táto stratégia však nie je bez rizík. Téme sa venoval portál Natural Gas World (NGW).
Koncom roka 2020, keď bol uvedený do prevádzky Transjadranský plynovod s kapacitou 10 miliárd m3 (bcm)/rok, tretí a posledný úsek Južného plynového koridoru (SGC), sa Turecko stalo tranzitnou krajinou pre dodávky zemného plynu z Azerbajdžanu do juhovýchodnej Európy. Ale až po invázii Moskvy na Ukrajinu vo februári 2022 sa začalo snažiť o zmenu z obyčajnej tranzitnej trasy na prominentný plynový uzol, pričom využilo príležitosti, ktoré ponúkala európske úsilie o elimináciu dovozu ruského plynu.
Pred piatimi rokmi sa Turecko viac zaujímalo o podporu vlastnej energetickej bezpečnosti, než o to, aby slúžilo ako hub pre širší región. S cieľom znížiť dovoz energií podporovalo využívanie domáceho hnedého uhlia v elektrárňach dotáciami, ktoré medzičasom zrušilo. Objavenie a následný rozvoj plynového poľa Sakarya v Čiernom mori v roku 2020 však pomohli zabezpečiť pokrytie vlastných energetických potrieb Turecka. Produkcia na poli je na dobrej ceste dosiahnuť do roku 2027 takmer 15 bcm/rok, čo zodpovedá zhruba tretine súčasného tureckého dopytu. Krajina tiež ťaží z boomu pri zavádzaní OZE, pričom vodné, veterné, solárne a iné čisté zdroje energie teraz prispievajú do mixu až 40 % elektriny.
Aj vzhľadom na uvedené tak Ankara obrátila svoju pozornosť na etablovanie sa ako mosta medzi producentmi zemného plynu a záujemcami o jeho kúpu v Európe hľadajúcimi alternatívy k ruskému plynu, poznamenal NGW.
Viac plynu z Azerbajdžanu
EÚ chce v tejto súvislosti okrem iného zvýšiť dodávky z Azerbajdžanu, čo znamená, že cez Turecko prúdi viac plynu. Európska komisia podpísala v roku 2022 s vládou v Baku memorandum o zdvojnásobení azerbajdžanských dodávok plynu do roku 2027 na 20 bcm ročne. V minulom roku to bolo 12 bcm, v tomto sa očakáva rast na 16 bcm.
Problémom, ako opakovane zdôraznil azerbajdžanský prezident Ilham Alijev, je, že investície do nárastu budú musieť byť podporené dlhodobými zmluvami o dodávkach plynu s európskymi zákazníkmi spolu s financovaním z európskych bánk. Očakávania Bruselu, že dopyt po plyne v nasledujúcich rokoch výrazne poklesne, znamenajú, že takéto zmluvy neprichádzajú, zatiaľ čo európske banky sa čoraz viac odkláňajú od financovania fosílnych palív z klimatických dôvodov.
Turecko by tak mohlo poskytnúť Azerbajdžanu potrebné dlhodobé záruky samo podpísaním týchto zmlúv a následne predávať plyn do Európy za zvýšenú cenu na kratšej báze.
Je zrejmé, že takáto stratégia môže byť zisková. No nesie so sebou aj riziká, pretože vo veľkej miere závisí od budúceho európskeho dopytu po plyne, ktorý nie je ani zďaleka istý, ako aj od toho, či EÚ dodrží svoj záväzok postupne ukončiť dovoz zostávajúceho ruského plynu do roku 2027. Faktorom zmierňujúcim riziko je možnosť využiť plyn odmietnutý Európou na podporu rastúceho domáceho dopytu po energii a zníženie spotreby uhlia, ktoré do roku 2022 stále dodávalo 35 % tureckej elektriny, uviedol NGW.
Turkménsky zdroj
Ambície Turecka sa tým nekončia. V júni podpísalo s azerbajdžanskou vládou dohodu o spostredkovaní dodávok zemného plynu z Turkménska do Azerbajdžanu a ďalej cez Turecko do ďalších krajín. Zrealizovať to však nebude také jednoduché.
Turkménsko sa už dlho snaží rozšíriť svoj vývoz plynu na východ, ktorý sa v súčasnosti obmedzuje na mierny predaj do Ruska a na výmenu objemov (swap) v regióne Kaspického mora s Azerbajdžanom a Iránom. Desaťročia sa snažilo vybudovať Transkaspický plynovod, ale projekt čelí mnohým výzvam – konkrétne silnému odporu Iránu a Ruska. Dodávky plynu okolo Kaspického mora by boli životaschopnejšou možnosťou, čo ukázali nedávne swapové dohody s Azerbajdžanom cez Irán. Treba však poznamenať, že Teherán nebol zmluvnou stranou júnovej dohody.
Príjem turkménskeho plynu by pomohol ďalej ešte posilniť štatút Turecka ako plynárenského uzla. Ale zabezpečiť tieto dodávky na stabilnom a dlhodobom základe bude pravdepodobne ťažké. „Projekt Trans-Caspian Pipeline od prvých diskusií v 90. Rokoch nikam nepokročil,“ hovorí Matthew Bryza, výkonný riaditeľ poradenskej spoločnosti Straife, pre NGW. Akékoľvek pokusy s plánom napredovať podľa neho zmaril tlak Moskvy.
Rozšírené swapy medzi Turkménskom, Iránom a Azerbajdžanom sú schodnejšou možnosťou. Turkménsko môže pomôcť pokryť deficit dodávok plynu v severovýchodnom Iráne a Irán zase môže posielať plyn z obrovských polí na juhu, konkrétne zo South Pars, cez svoju západnú časť do Azerbajdžanu. Ukázalo sa však, že aj tieto swapy je ťažké udržať pre nezhody o podmienkach.
Turkménsko, Irán a Azerbajdžan obnovili swapy na základe dohody z novembra 2021, ale v januári tohto roku ich opäť zastavili. Podľa zdrojov, ktoré hovorili s amsterdamským portálom Turkmen.news, bol Ašchabad zjavne nespokojný s nízkou cenou 130 – 140 USD/1000 m3, ktorú Baku ponúkalo za turkménsky plyn. Portál doplnil, že Turkménsko má problémy s dodávkou dostatočných objemov. Napriek obrovským zásobám mala krajina v minulosti problémy s udržaním produkcie na svojich poliach.
Rusko tradične blokovalo pokusy Turkménska posielať plyn do Európy, pretože by tým oslabilo svoje dominantné postavenie na trhu. Ale aj teraz, keď Gazprom posiela do Európy oveľa menej plynu ako kedysi, a keď sa EÚ snaží eliminovať zostávajúci dovoz do roku 2027, sa chce Moskva stále chce vyhnúť nadviazaniu užších vzťahov Ašchabadu so svojimi západnými susedmi prostredníctvom obchodu s plynom, aby udržala Turkménsko na svojej vlastnej politickej obežnej dráhe, hovorí pre NGW Bryza.
Turecko by tiež mohlo odoberať viac iránskeho plynu, ako v súčasnosti dostáva, a časť týchto dodávok potom poslať do Európy. Ťažkosti oboch krajín pri rokovaniach o predĺžení ich súčasnej zmluvy o dodávkach, ktorej platnosť vyprší v roku 2026, však vyvolávajú pochybnosti o reálnosti tejto možnosti.
Potom je tu LNG. Turecko v posledných rokoch neustále rozširovalo svoju dovoznú kapacitu LNG. V poslednom desaťročí sa podiel LNG na dovážanom tureckom plyne zdvojnásobil na 30 % a vláda očakáva, že bude ďalej rásť, keď sa globálne dodávky zvýšia. Tento mesiac turecká štátna energetická spoločnosť BOTAS ďalej rozšírila svoje portfólio LNG uzavretím dohody so spoločnosťou Shell o nákupe 4 bcm LNG ročne od roku 2027, pričom podobné dohody už podpísala so spoločnosťami ExxonMobil a Oman LNG začiatkom tohto roka.
Ruské dodávky
Zároveň existuje aj možnosť, že Turecko bude predávať časť svojho dovozu ruskéhoplynu do Európy, čo je v rozpore so snahou EÚ ukončiť energetické obchody s Moskvou. Turecko spolupracuje s Ruskom na vytvorení platformy elektronického obchodovania s plynom. Rusko preferuje predávať na tejto platforme svoj vlastný plyn, no Turecko podľa všetkého tlačí na vytvorenie vlastnej „tureckej značky“ zemného plynu. Podľa jeho predstáv by štátom vlastnený BOTAS nakupoval plyn z Ruska a Azerbajdžanu, ako aj spätne splyňovaný LNG a potenciálne iránsky a turkménsky plyn a následne ho predával na burze domácim a európskym nákupcom.
V konečnom dôsledku má Moskva malú vyjednávaciu silu, aby trvala na priamom obchodovaní na tureckej burze. Rusko stratilo väčšinu svojho trhového podielu v Európe a snaží sa vyvážať plyn, kam len môže, za výhodnejších podmienok pre kupujúcich.
Ankara zatiaľ nejaví záujem zvýšiť dovoz plynu z Ruska, ktoré je už teraz najväčším dodávateľom do krajiny. Ruská vláda v roku 2022 navrhla zdvojnásobenie kapacity TurkStreamu, ale zdá sa, že v Ankara jej návrhy padli na neúrodnú pôdu. Pravdepodobnejšie je, že po zákaze prekládok ruského LNG v EÚ by pre tieto účely poslúžilo práve Turecko, čo by uľahčilo ruské dodávky LNG do Ázie. Ak a keď EÚ úplne zakáže ruský dovoz LNG, mohlo by tieto dodávky prijímať a reexportovať do Európy.
Aby Turecko mohlo realizovať svoje ambície plynárenského uzla, bude tiež musieť investovať do väčšej prepravnej kapacity. Keďže SGC je vyhradený pre azerbajdžanský plyn, schopnosť Turecka prepraviť viac plynu do Európy je v súčasnosti obmedzená prepravnou kapacitou na hraniciach s Bulharskom. Ankara a Sofia však rokujú o jej zvýšení, aby sa na európsky trh dostalo viac plynu „tureckej značky“.
Ambícia Ankary stať sa plynovým uzlom je racionálna. Môže potenciálne priniesť obrovské benefity vďaka pozícii prostredníka v obchode s plynom. Hlavným rizikom je, že sa z dlhodobého hľadiska zaviaže odoberať príliš veľa plynu než žiada dopyt, ale možnosť využiť prebytky na domácom trhu na nahradenie spaľovania uhlia toto riziko zmierňuje, uzavrel Natural Gas World.