Londýn 26. januára 2023 – Dôsledky pokračujúcej ruskej invázie na Ukrajinu sú v súčasnom globalizovanom svete rozsiahle. Podľa analytika a bývalého forexového obchodníka Simona Watkinsa zasiahli aj energetický sektor Iránu, ktorý s Ruskom naďalej udržiava kontakty a poskytuje mu dodávky zbraní. Krajina to pociťuje najmä pri rozvoji projektu ťažby zemného plynu z obrovského poľa South Pars. Watkins sa téme venoval na portáli oilprice.com.
Rusko si po 24. februári 2022 predstavovalo vývoj inak. Do týždňa si malo zabezpečiť kontrolu nad svojim susedom. Dodávky plynu do Európy mali pokračovať a cez plynovod Nord Stream 2 sa ešte zvýšiť, podobne ako dodávky ropy na juh kontinentu. To by tiež znamenalo, že veľký nárast dodávok plynu a ropy z Iránu by bol pre Rusko veľmi užitočný z logistických dôvodov a pre kontrolu cien.
To je dôvod, prečo tesne pred napadnutím Ukrajiny ruský prezident Vladimir Putin osobne nariadil podpísanie niekoľkých memoránd o porozumení (MoU), zabezpečujúcich pokračujúci ruský vplyv v Iráne. Ruská vízia sa však nenaplnila, krajina uviazla v opotrebovávacej vojne na Ukrajine a Irán nemôže dosiahnuť žiadny zmysluplný pokrok vo svojom vlajkovom projekte ťažby plynu, South Pars Fáza 11 (SP11), konštatuje Watkins.
Správa o pokroku SP11
Podľa vysokopostaveného predstaviteľa ropného a plynárenského priemyslu, úzko spolupracujúceho s iránskym ministerstvom pre ropu, s ktorým minulý týždeň exkluzívne hovoril oilprice.com, začiatkom roka 2023 sa uskutočnila séria stretnutí medzi vysokými predstaviteľmi všetkých relevantných ministerstiev a spoločnosťami spojených s SP11. Cieľom bolo vypracovanie správy o pokroku projektu pre iránskeho lídra Alího Chameneího a jeho tím.
Záverečná správa je rozdelená do troch častí, z ktorých prvou je história vývoja projektu SP11 až po zvýšené zapojenie Ruska a Číny po tom, ako USA v máji 2018 jednostranne odstúpili od spoločného komplexného akčného plánu (JCPOA) a opätovne zaviedli sankcie voči Iránu a tým, ktorí s ním obchodujú. Táto časť je veľmi dlhá. Ďalšia, podstatne kratšia, sa venuje pokroku, ktorý dosiahli Rusko a Čína počas svojho pôsobenia na čele projektu. Tretia časť, najkratšia, pojednáva o súčasných možnostiach napredovania projektu, píše Watkins.
South Pars a jeho vývoj v rokoch 2015-18
Na rekapituláciu, prečo je plynové pole South Pars v plynárenskom svete také dôležité a prečo je projekt fázy 11 takou dôležitou súčasťou, treba pripomenúť, že pole je jednou z dvoch častí, tvoriacich plynovú panvu s rozlohou 9700 km2 predstavujúcu najväčšie plynové pole na svete. Celé ložisko obsahuje odhadom 51 biliónov kubických metrov (tcm) nepridruženého zemného plynu a najmenej 50 miliárd barelov kondenzátu zemného plynu. Katarská časť s rozlohou 6000 km2 – „North Field“ – je základným kameňom štatútu krajiny ak popredného svetového vývozcu LNG. Iránsky úsek s rozlohou 3700 km2 – South Pars – obsahuje odhadom 14,2 tcm plynu plus 18 miliárd barelov kondenzátu. South Pars predstavuje približne 40 % z celkových odhadovaných 33,8 tcm zásob plynu v Iráne (väčšina sa nachádza v južných regiónoch Fars, Búšehr a Hormozgan) a približne 80 % jeho produkcie plynu.
Po podpísaní JCPOA skupinou krajín „P5+1“ (USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Rusko a Čína, + Nemecko) 14. júla 2015 došlo k ťahaniciam medzi medzinárodnými spoločnosťami o podpis dohôd pre rôzne fázy rozvoja South Pars, pričom prvou veľkou fázou, na ktorú sa chceli sústrediť po uzavretí dohody, bola práve fáza 11. Jej pôvodná cieľová výrobná kapacita bola 57 mil. m3 plynu za deň (mcm/d) – približne 335 000 barelov ropy denne – hoci prvá časť fázy sa mala zamerať na približne pätinu tohto objemu.
Francúzska spoločnosť Total (teraz TotalEnergies) vlastnila 50,1 % v projekte fázy 11 vo výške 4,8 mld. USD a už doň investovala približne 1 mld. USD, keď USA odstúpili od JCPOA a francúzska firma následne odišla z projektu. V tom momente China National Petroleum Corporation (CNPC), vlastniaca 30 %, automaticky prevzala podiel Totalu. Zvyšných 19,9 % vlastnila spoločnosť Petropars.
Nanešťastie pre Irán, v tom čase v roku 2018 došlo aj k zvýšenému osobnému záujmu vtedajšieho prezidenta Donalda Trumpa o Čínu, čo dokazovalo aj uvalenie 25-percentných ciel na čínsky tovar za 16 miliárd USD z 23. augusta 2018 uvalili na ďalších. Novozavedené sankcie USA voči Iránu a Trumpova osobná zvýšená pozornosť voči Číne znamenali, že Peking sa viac zameral na tie projekty, ktoré najviac potreboval – v Iráne to bola ropa z veľkých polí, ktorá poháňala jeho ekonomický rast.
Záujem Pekingu o projekty pre jeho potreby menej naliehavé, vrátane South Pars Fáza 11, sa výrazne znížil. Ďalším negatívom pre Čínu v tejto súvislosti bolo, že nemohla „preznačiť“ iránsky plyn zo South Pars za iracký, ako by to bolo možné v prípade veľkej časti dovozu iránskej ropy, keďže ložiská plynu zo South Pars Irán nezdieľa s Irakom, ako je to v prípade mnohých iránskych ropných polí.
Ruské zapojenie
Medzi Pekingom a Moskvou došlo k dohode, že Rusko bude pokračovať tam, kde Čína skončila, prostredníctvom siedmich dohôd v sektore ropy a zemného plynu uzavretých tesne po odstúpení USA od JCPOA, a poskytne podporu vlastnému úsiliu Iránu pri SP11 dovtedy, kým sa Čína nebude môcť opäť plne zapojiť do projektu. Peking predpokladal, že sa tak stane po skončení Trumpovho mandátu. Podľa Trumpovho poradcu pre národnú bezpečnosť Johna Boltona to bol minister zahraničných vecí bývalého prezidenta Baracka Obamu John Kerry, ktorý Iránu poradil, aby zotrval pri dohode JCPOA a počkal, kým Trump nebude prezidentom.
Rusko a Irán dokončili prípravy nového scenára len niečo vyše mesiaca pred ruskou inváziou na Ukrajinu. Iránsky prezident Ebrahim Raisi navštívil Putina v Moskve, čo bola prvá návšteva iránskeho prezidenta v Rusku za takmer päť rokov. Podľa komentárov iránskeho ministra pre ropu Javada Owjiho bolo podpísaných niekoľko častí 20-ročnej dohody o spolupráci medzi Ruskom a Iránom, ktorá sa týkala rozvoja ropných a plynových polí, výstavby rafinérií a transferu technológií. Recipročná Putinova návšteva v Teheráne z júla 2022 priniesla podpis rozsiahleho MoU v hodnote 40 mld. USD zo strany Národnej iránskej ropnej spoločnosti (NIOC) a ruského Gazpromu.
Ten prisľúbil plnú podporu NIOC pri rozvoji ložísk plynu Kish a North Pars v hodnote 10 mld. USD s cieľom produkovať viac ako 10 mil. m3 plynu denne. MoU tiež podrobne popisuje projekt v hodnote 15 mld. USD na zvýšenie tlaku v South Pars na námornej hranici medzi Iránom a Katarom. Gazprom ďalej prisľúbil pomoc pri dokončení rôznych projektov LNG a výstavbe exportných plynovodov.
Podľa vysokopostaveného zdroja z EÚ, ktorý sa venuje energetickej bezpečnosti, problémom naplnenia týchto očakávaní je, že invázia na Ukrajinu sa neukázala byť taká rýchla a jednoduchá, ako Putin zamýšľal. „Myslel si, že to skončí do týždňa a potom to bude bussiness as usual, ale keď sa Ukrajina nezložila a USA s Európou sa za ňu postavili, zistil že čelí NATO v inej podobe a k tomu ešte aj ekonomickým sankciám,“ povedal zdroj.
Rusko podľa neho teraz nemá Iránu čo poskytnúť – žiadne dobré stroje, technológie ani ľudskú silu a žiadne financovanie – len sľuby o dodávkach vojenských technológií, ako je vylepšený systém protiraketovej obrany S-300 a stíhačky Suchoj 35. A aj keď konečne dodrží svoje sľuby, Iránu to nepomôže získať viac plynu z South Pars, uzavrel zdroj pre oilprice.com.