Praha 25. novembra 2020 – Obnoviteľné zdroje, energetická efektívnosť ani zelený vodík nie sú nástroje, ktoré by Európskej únii umožnili dosiahnuť zníženie emisií o 55% v roku 2030 oproti roku 1990. Tvrdí to bývalý riaditeľ divízie jadrového rozvoja spoločnosti Engie Jan Barták v analýze na portáli info.cz. K doterajšiemu znižovaniu emisií od roku 1989 podľa neho prispievali hlavne geopolitické udalosti a ekonomické krízy z rokov 2008-2009 či aktuálna koronavírusová kríza.

„Ak sa pozrieme na vývoj emisií a prostriedky, ktoré Európska komisia aj poslanci navrhujú na dosiahnutie stanovených cieľov, dospejeme k záveru, že tieto ciele sú prinajmenšom nereálne či dokonca naivné,“ konštatuje Barták a pripomína, že EK súčasne sľubuje ekonomický rast a reindustrializáciu Európy po koronavírusovej pandémii.

K splneniu – a dokonca prekročeniu- stanoveného zníženia európskych emisií v roku 2020 o 20 % podľa Bartáka pomohol výrazný tohtoročný pokles emisií v dôsledku pandémie. „Pripomeňme, že emisie európskej dvadsaťsedmičky v roku 1990 predstavovali 4,9 Gt CO2ekv, v roku 2018 (posledný rok s dátami Eurostatu) 3,8 Gt, teda o 22,5 % menej,“ vyčíslil s tým, že je dôležité pochopiť, prečo a ako bol tento cieľ dosiahnutý.

Vhodne bol zvolený referenčný rok 1990 – rok rozpadu socialistického bloku. „Väčšina pôvodného priemyslu bola zlikvidovaná alebo modernizovaná, boli zavedené elementárne prostriedky merania spotreby, ceny energií vzrástli,“ opísal Barták, podľa ktorého emisie neefektívnych socialistických ekonomík v rokoch 1990-2000 klesali rýchlym tempom, zhruba o tretinu. Vďaka tomu emisie súčasnej dvadsaťsedmičky klesli o 10 %.  Za prvých 10 rokov tak EÚ prešla polovicu cesty k cieľu “mechanicky“, v dôsledku geopolitických zmien.

V období 2000-2008 emisie klesali veľmi pomaly: o percento za osem rokov. Kríza v 2008-2009 výrazne pomohla, emisie v EÚ padli o viac ako 9 %, mierne vystúpili v roku 2010 a potom pomaly klesali. „Správali sa teda podobne ako európska ekonomika, ktorej spotreba primárnej energie, priemyselná výroba alebo objem prepraveného tovaru už nikdy nedosiahli úroveň pred prepadom koncom roka 2008. Celkovo potom v období 2008-2018 emisie EÚ klesli o 15 %,“ špecifikoval Barták pre info.cz s tým, že priemerné čísla vývoja emisií v EÚ skrývajú značné rozdiely medzi jednotlivými štátmi.

Viac ako pätina emisií pochádza z Nemecka. Od roku 1990 tu klesli o 31 %, ale už v roku 2000 cez 16 % z uvedených dôvodov po zjednotení Nemecka. K zníženiu emisií v rokoch 2000-2018 o skoro 18 % nepochybne prispela vysoko nákladná Energiewende. Otázkou je, ktorá iná európska krajina je schopná vynaložiť porovnateľné prostriedky na zníženie emisií, kladie si otázku Barták, podľa ktorého sú priority nemeckej transformácie ekonomicky a ekologicky iracionálne, dosiahnutie emisných cieľov spomaľujú a súčasne predražujú.

K naplneniu cieľov znižovania emisií EÚ podľa neho prispela aj deindustrializácia – sťahovanie európskeho priemyslu. Ak k nej prichádzalo v rámci kontinentu, produkované emisie sa zrejme v európskych štatistikách objavili. Ak podniky odchádzali do Číny a iných lokalít mimo EÚ, jej emisie sa znižovali.

„Za posledných 28 rokov klesali emisie v EÚ v priemere o necelé percento ročne. V roku 2019 podľa neoficiálnych údajov emisie oproti roku 2018 klesli len nepatrne, v roku 2020 môžeme očakávať pokles okolo 4 – 6 % následkom ekonomického prepadu spôsobeného pandémiou. Celkom teda pokles o vyššie spomínaných 22,5% (priemer EÚ) za 30 rokov,“ zhrnul Barták.

Hoci nevylúčil, že investície do OZE či znižovanie energetickej náročnosti prispeli k znižovaniu emisií, je podľa neho zrejmé, že ich vplyv nie je príliš významný a EÚ by stanovená ciele ťažko dosiahla bez geopolitických, globálne ekonomických a v prípade pandémie sanitárnych príčin.

Ako teda dosiahnuť za 10 rokov zníženie o 55 či 60 %, ak sme za 30 rokov dosiahli necelých 25%, kladie si otázku Barták a venuje sa OZE, energetickej efektívnosti a zelenému vodíku ako hlavným nástrojom pri dosiahnutí cieľa v oblastiach energetiky, dopravy a budov.

„Bez ohľadu na rast inštalovaného výkonu obnoviteľných zdrojov (13 GW veterných a slnečných elektrární v roku 2000 a 350 GW v 2019) a ich produkciu (22,5 TWh/568 TWh), celkové emisie elektroenergetického sektora klesli len zhruba o tretinu,“ pripomína s tým, že ďalší rast týchto zdrojov sa spomaľuje pre odpor obyvateľstva, pokles počtu vhodných miest pre ich inštaláciu a komplikovaný povoľovací proces pre ekologické vplyvy. Cieľ EK dosiahnuť 20 % výroby elektriny z OZE je podľa Bartáka v mnohých krajinách plytvaním prostriedkov a inštalácia na počasí závislých OZE vedie k zdražovaniu elektriny, nie k znižovaniu emisií.

Pri energetickej efektívnosti sa zas podľa neho nehovorí o tzv. „rebound efekte“ alebo Jevonsovom paradoxe. Tento anglický inžinier už v 2. polovici 19. storočia poukázal na jav, keď zvýšenie energetickej efektivity vedie k ďalšej spotrebe energie. Pritom všetky plány a stanovené ciele znižovania energetickej náročnosti predpokladajú, že zvýšená efektivita povedie k poklesu využívania zdrojov.

Príklad prináša júlová štúdia GDW, najväčšej federácie nemeckých stavebných firiem, podľa ktorej sa od roku 2010 do izolácie budov v Nemecku investovalo viac ako 340 mld. eur. „Napriek tomu sa spotreba energie budov prakticky nezmenila – 131 kWh/m2 v roku 2010 a 130 kWh/m2 v roku 2018,“ uvádza Barták s tým, že ľudia si za rovnaké peniaze môžu dopriať väčšie pohodlie a zvýšiť si teplotu v bytoch o 1 – 2 stupne. Navyše, niektoré izolácie boli neefektívne. “Ak vezmeme do úvahy, že obytné budovy predstavujú približne tretinu nemeckých emisií, vidíme, že zníženie o 55 % v roku 2030 bude nesmierne ťažké,“ konštatuje pre info.cz Barták, ktorý poukazuje aj na nevýhody zeleného vodíka ako ďalšieho „zázračného“ riešenia klimatických problémov, pri ktorom štáty Únie nasledujú Nemecko.

Peniaze daňových poplatníkov pritom poputujú firmám, ktoré budú so štátnymi a európskymi dotáciami vyvíjať technológie a pilotné projekty, až sa ukáže, že väčšina z nich je v priemyselnom meradle ekonomicky nerealizovateľná. „Veľmi nízka účinnosť vodíkového cyklu, termodynamika a chémia to skrátka nedovolí, a odhodlanie politikov a európskych zelených bojovníkov na tom nič nezmení,“ zdôraznil Barták.

Za utopickú považuje predstavu, že je možné vyrábať dostatok zeleného vodíka z OZE, skladovať ho a spaľovať na výrobu elektriny a v palivových článkoch automobilov, nahradiť ním všetky fosílne palivá v priemysle a v poľnohospodárstve – skrátka zachovať životný štandard a štýl, ktorý umožnili fosílne palivá, ale bez nich. „A aj keby súčasné investície skutočne dokázali naštartovať  viackrát vybájenú „vodíkovú ekonomiku“, bude to trvať desaťročia. Na cieľ mínus 55 % v roku 2030 ale nebudú mať žiadny vplyv,“ dodal Barták pre info.cz.