Sofia 3. júna 2026 – Vertikálny plynový koridor je nezlučiteľný s ekonomickými a fyzickými realitami trhu so zemným plynom v regióne a v tejto súvislosti neexistuje žiadne ekonomické, logické ani technické odôvodnenie pre vybudovanie tejto politickej plynovej trasy. Ide o ekonomicky neatraktívny projekt, najmä pre krajiny, ktoré majú dlhodobé zmluvy s Gazprom Exportom. Ak sa zrealizuje plán Európskej komisie na úplný zákaz dovozu ruského potrubného plynu a LNG, Vertikálny plynový koridor nie je schopný zabezpečiť a prepraviť obrovské ročné množstvá 500 a viac ton LNG, ktoré by pokryli spotrebu zemného plynu v Grécku, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku, v Moldavsku a na Ukrajine. Východná a stredná Európa v takom prípade zostanú z hľadiská dodávok najzraniteľnejšími regiónmi, keďže nemajú alternatívne zdroje lacného dovozu potrubného plynu z Ruska. To sú niektoré zo záverov, ku ktorým vo svojej analýze dospel bulharský plynárenský expert Dimitar Šterev zo spoločnosti Bulgargaz, ktorý je aj členom Komisie pre marketing a komunikáciu Medzinárodnej plynárenskej únie. Jeho článok publikoval srbský portál energijabalkana.net.
Na európskej úrovni už viac ako 10 rokov dochádza k vyčerpávaniu viacerých plynových polí v Severnom mori, z ktorých ťažia zemný plyn nórske, anglické, holandské, dánske a iné ropné a plynárenské spoločnosti. To vedie k nárastu prevádzkových nákladov (OPEX) na ťažbu plynu, čo ovplyvňuje zisk a rentabilitu ťažby v tomto európskom regióne, konštatuje Šterev.
V tejto súvislosti dal do pozornosti prognózu Consensus Forecast, ktorá vznikla pred viac ako 20 rokmi a ktorú pravidelne aktualizujú popredné energetické spoločnosti a obchodné agentúry z celého sveta. Tá podľa neho jednoznačne ukazuje, že aj keby spotreba zemného plynu v Európe do roku 2025 klesla v dôsledku drastického poklesu ťažby v Severnom mori, v roku 2026 by Európa musela dovážať ďalších 60 bcm plynu ročne z krajín mimo európskeho kontinentu a v rokoch 2030 – 2035 okolo 75 – 80 bcm. Ide o obrovské objemy, ktoré vzhľadom na tento vznikajúci deficit nedokážu pokryť ani klesajúca ťažba v Alžírsku, ani nadhodnotené zásoby v Azerbajdžane (plynové polia Shah Deniz II a Absheron), ani novoobjavené plynové polia v čiernomorských vodách Rumunska a Turecka, tvrdí Šterev.
Tieto značné množstvá je podľa neho možné čiastočne pokryť dovozom LNG do Európy, ktorý je však drahší ako plyn dodávaný potrubím. To bude mať priamy vplyv na ceny výrobkov vyrábaných v európskych krajinách, ktoré sa stanú nekonkurencieschopnými v porovnaní s podobnými výrobkami vyrábanými v krajinách na iných kontinentoch, najmä v Ázii. Jediným spôsobom, ako pokryť spomínaný rastúci deficit, je dovoz lacného plynu z Ruskej federácie, uviedol bulharský expert.
Vertikálny plynový koridor – projekt bez prípravy
V súvislosti so snahou nahradiť dovozy plynu z ruského zdroja upriamil pozornosť na projekt Vertikálny plynový koridor (VGC), založený na využívaní existujúcej plynárenskej infraštruktúry v Grécku, Bulharsku, Rumunsku, Moldavsku a na Ukrajine. V tejto súvislosti sa plánuje zvýšenie kapacity starého Transbalkánskeho plynovodu zo 4 na 10 miliárd kubických metrov ročne, čo má uľahčiť dovoz LNG zo Spojených štátov prostredníctvom amerických spoločností, ako sú Exxon, Cheniere, Chevron atď.
Americký LNG má po spätnom splyňovaní v regasifikačnom termináli v Grécku smerovať do Bulharska, Rumunska, Moldavska a na Ukrajinu, pričom sa očakáva, že Grécko zaujme vedúcu pozíciu a stane sa hlavným plynárenským uzlom pre dovoz LNG z USA.
Ďalším cieľom VGC je podľa Štereva oživenie ukrajinskej prepravnej sústavy a naplnenie zásobníkov na Ukrajine, aby sa ukrajinská prepravná sústava opäť stala relevantnou a aby mohla naďalej fungovať aspoň čiastočne, tak ako pred rokom 2021, keď bol pozastavený tranzit zemného plynu do Európy.
Bulharský odborník považuje Vertikálny plynový koridor za čisto politický plynový projekt presadzovaný najmä predstaviteľmi USA, ale napríklad aj vedením spoločnosti Bulgartransgaz, bulharského prepravcu plynu.
Projektu VGC však nepredchádzali žiadne predbežné analýzy ani porovnania výsledkov získaných z predchádzajúcich trhových testov, ktoré vyústili do záväzných ponúk na dodávku konkrétnych množstiev zemného plynu zainteresovaným stranám v regióne, konštatuje Šterev s tým, že neexistujú ani žiadne predbežné štúdie uskutočniteľnosti, analýzy rentability ani posúdenia ekonomických prínosov pre krajiny, ktorými bude VGC prechádzať.
Dňa 7. novembra 2025 v Aténach podpísali zástupcovia prevádzkovateľov plynovodov z Grécka, Bulharska, Rumunska, Moldavska a Ukrajiny spoločný list, v ktorom žiadajú, aby ich energetické regulačné orgány schválili kapacitné produkty na VGC s cieľom znížiť tranzitné poplatky o 25 % až 50 %, pričom toto zníženie sa v jednotlivých krajinách líši), pripomenul Šterev.
O viac ako tri mesiace neskôr, 24. februára 2026 vo Washingtone v USA v rámci Transatlantického samitu o bezpečnosti dodávok zemného plynu ministri energetiky Grécka, Bulharska, Rumunska, Poľska, Maďarska, Slovenska, Ukrajiny a USA podpísali spoločné vyhlásenie o odstránení obchodných a infraštruktúrnych bariér a zvýšení bezpečnosti dodávok zemného plynu pre strednú a východnú Európu, dodal bulharský expert.
Na základe svojho výskumu tvrdí, že zníženie tranzitných poplatkov zo strany prevádzkovateľov plynovodov, cez ktorých územia bude prechádzať VGC, bolo dosiahnuté vďaka vytrvalému naliehaniu na predchádzajúcich stretnutiach a politickému tlaku, aby sa drahý LNG z USA mohol dostať ku konečným spotrebiteľom na Ukrajine a inde za mierne prijateľnejšiu cenu.
To znamená predchádzajúcu dohodu o znížení potenciálnych príjmov z možného tranzitu regasifikovaných objemov plynu z USA s cieľom uspokojiť nie národné, ale zahraničné záujmy. Jednoducho povedané, ide o akúsi polovičnú dohodu, napriek tomu, že Bulharsko a ďalšie tranzitné krajiny budú mať prevádzkové náklady na realizáciu tohto tranzitu, tvrdí Šterev, ktorý dodal, že tranzitované objemy zemného plynu budú vtláčané do ukrajinských zásobníkov, kde si ukrajinský prevádzkovateľ bude účtovať poplatky za skladovanie. Z toho všetkého bude mať prospech len tento prevádzkovateľ, poznamenal Šterev.
Koľko plynu potrebujú krajiny na trase VGC?
Celkovú spotrebu plynu krajín, ktoré sa na projekte podieľajú alebo oň do istej miery prejavili záujem – Grécko, Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko, Ukrajina, Maďarsko, Slovensko – sa podľa Štereva pohybuje okolo 92 bcm ročne a ich dovoz predstavuje cca 57 bcm ročne, čo zodpovedá približne 572 nákladom LNG.
Za predpokladu, že ťažba z novoobjaveného plynového poľa „Neptun Deep“ v rumunských vodách Čierneho mora začne na začiatku roka 2027, zostávajúce množstvá, ktoré by Rumunsko mohlo ponúknuť na trh v tejto oblasti, predstavujú približne 7 bcm ročne, čo zodpovedá približne 70 nákladom LNG, čo sa odpočíta od 572 – 70 = 502 nákladov ročne.
Ak nadobudne platnosť plán EÚ REPowerEU a dovoz potrubného plynu a LNG z Ruskej federácie bude zakázaný, nebude možné zabezpečiť a prepraviť cez VGC obrovský objem približne 502 nákladov LNG na pokrytie spotreby zemného plynu v Grécku, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku, v Moldavsku a na Ukrajine, vyčíslil Šterev.
Okrem toho sú podľa neho prepravné systémy v Grécku, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku, v Moldavsku a na Ukrajine negatívne ovplyvnené viacerými technicky problematickými úsekmi, t. j. úsekmi, na ktoré sa vzťahujú predpisy o zníženom prevádzkovom tlaku s cieľom predísť možným nehodám.
Prevádzka VGC bude tiež negatívne ovplyvnená takzvaným „problémom teleskopického efektu“, ktorý sa prejavuje výskytom výrazných rozdielov v priemeroch potrubia na trase, resp. „úzkych miest“. Od Grécka smerom k Bulharsku, Rumunsku, Moldavsku a Ukrajine sa priemery potrubia pohybujú od 24–26“ do 48“ a viac. Tento problém nevyhnutne spôsobí výrazné hydraulické straty v toku plynu pozdĺž takzvaného vertikálneho plynového koridoru, čo zvýši prevádzkové náklady (OPEX) a v dôsledku toho povedie k predĺženiu doby návratnosti investovaného kapitálu (CAPEX – IRR), ak sa samozrejme takéto výpočty vôbec niekedy vykonali.
Stojí tiež za zmienku, že inštalácia dodatočných kompresorových kapacít na gréckom alebo bulharskom území nebude schopná vyriešiť tento dlhodobý hydraulický problém, t. j. prostriedky vynaložené na takéto aktivity nie je možné odôvodniť, konštatoval Šterev, podľa ktorého je potrebné riešiť aj ďalší technický problém týkajúci sa súčasného technického stavu ukrajinského systému prepravy plynu.
Nestabilná plynárenská infraštruktúra na Ukrajine
Tranzitná kapacita ukrajinskej prepravnej siete sa v jednotlivých rokoch pohybuje v rozmedzí 120 až 140 bcm ročne, avšak plynárenská infraštruktúra je stará a nebola renovovaná, keďže bola vybudovaná pred viac ako 60 rokmi, a na určitých miestach existujú desiatky obmedzení tlaku, ako vyplýva z popisov uvedených v monitorovaní zaznamenaných problémov a nehôd.
Okrem toho má Ukrajina 13 podzemných zásobníkov plynu s celkovou kapacitou 31 bcm (aktívny plyn), neexistujú však žiadne informácie o bezpečnom technickom stave povrchových a podzemných zariadení, ani o úrovni integrity (hermetickosti), žiadne informácie o zadržiavaní plynu v zariadeniach na skladovanie plynu, ani informácie o bezpečnosti zariadení, tvrdí Šterev.
Bola podľa neho zrealizovaná analýza súčasného technického stavu ukrajinského prepravného systému. Ukrajina v súčasnosti vynakladá približne 25 miliónov dolárov ročne na podporu systému prepravy plynu, ktorého technický stav sa v priebehu času zmenil.
Energetická spoločnosť ES vypracovala analýzu porúch a poškodení ukrajinského plynovodného systému za obdobie 2010–2015.
V priebehu roka 2017 vykonala poradenská spoločnosť KPMG analýzu technického stavu ukrajinského systému prepravy plynu v porovnaní s príslušnými normami EÚ a počtu incidentov v období 2010–2015. (Stav ukrajinského trhu s plynom a ukrajinského systému prepravy plynu – 2017). Jedným z hlavných záverov tejto dôležitej analýzy je, že počet nehôd na ukrajinskom systéme prepravy plynu na 1000 km prepravy na jednu miliardu m3 je deväťkrát vyšší ako priemer EÚ.
Zistenia a analýzy vykonané spoločnosťou KPMG a európskymi spoločnosťami pred začiatkom vojny jasne ukazujú, že ukrajinský prepravný systém zemného plynu má negatívny havarijný potenciál, ktorý sa, žiaľ, časom zvyšuje, a že tento systém si vyžaduje modernizáciu a zvýšenie spoľahlivosti, uviedol Šterev.
Mechanizmy takejto modernizácie a obnovy však podľa neho nie sú jasné, pokiaľ ide o to:
– ktoré časti potrubia by sa mali nahradiť novými rúrami,
– o koľko sa môže zvýšiť prevádzkový tlak v potrubiach a o koľko by sa zvýšila produktivita,
– aká dodatočná kapacita kompresorov by sa mala nainštalovať na zvýšenie produktivity potrubia a o koľko,
– a ktoré senzory a softvérové produkty potrebné na nepretržité monitorovanie by sa mali nainštalovať.
Je tak zrejmé, že na obnovu ukrajinského systému prepravy plynu je potrebných najmenej 300 miliónov amerických dolárov ročne počas najmenej piatich rokov, konštatoval Šterev.
Závery
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že existujúca plynárenská infraštruktúra v Európe, a najmä v juhovýchodnej a strednej Európe, nebola navrhnutá a vybudovaná na prepravu a dodávky LNG, najmä v smere z juhu na sever a severovýchod, s cieľom úplne nahradiť plyn dodávaný potrubím z Ruskej federácie, uviedol bulharský expert, ktorý zhrnul aj ďalšie závery svojej analýzy.
Ukrajinský systém prepravy plynu má negatívny potenciál, ktorý sa prejavuje nárastom počtu nehôd v priebehu času.
Ak EK zrealizuje plán RePowerEU na úplný zákaz dovozu ruského potrubného plynu a LNG, Vertikálny plynový koridor nie je schopný zabezpečiť a prepraviť obrovské ročné množstvá 500 a viac nákladov LNG, ktoré by pokryli spotrebu zemného plynu v Grécku, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku, v Moldavsku a na Ukrajine.
Zákaz jedného zdroja energie vedie k závislosti od iného, čo je v rozpore s diverzifikáciou energetických zdrojov a bráni európskym krajinám zabezpečiť nižšie ceny energie pre ich priemyselných a domácich spotrebiteľov.
Byť nezávislý znamená mať na výber, ale v súčasnosti sa EÚ stáva závislou od LNG, ktorý je z hľadiska nákladov drahší ako potrubný plyn.
LNG je komoditou obchodovanou globálne a Európa bude musieť vynaložiť veľké úsilie na zabezpečenie jej dodávok v podmienkach veľmi vysokej volatility a na trhu s mnohými hráčmi, čo ovplyvní cenu, a tým aj náklady na produkty vyrábané v európskych krajinách.
Vysoká cena plynu vedie k poklesu konkurencieschopnosti, nárastu výrobných nákladov, zdraženiu hotových výrobkov, strate trhov, zníženiu výroby, inflácii, poklesu spotreby, zhoršeniu kvality života, energetickej chudobe a recesii.
VGC je ekonomicky neatraktívny, najmä pre krajiny, ktoré majú dlhodobé zmluvy s Gazprom Exportom, a to Turecko, Grécko, Srbsko, Severná Macedónsko, Maďarsko a Slovensko. V prípade úplného zákazu dovozu ruského potrubného plynu a LNG zostávajú východná a stredná Európa najzraniteľnejšími regiónmi, keďže nemajú alternatívne zdroje lacného dovozu plynu k potrubnému plynu z Ruska.
Vertikálny plynový koridor je nezlučiteľný s ekonomickými a fyzickými realitami trhu so zemným plynom v regióne a v tomto ohľade neexistuje žiadne ekonomické, logické ani technické odôvodnenie pre vybudovanie tejto politickej plynovej trasy.
Ak sa zrealizuje RePowerEU, EK musí poskytnúť primeranú finančnú kompenzáciu postihnutým krajinám, čo znamená – kompenzáciu pre najmenej 5 členských štátov EÚ (Grécko, Bulharsko, Maďarsko, Slovensko, Rakúsko) a 3 krajiny mimo EÚ (Turecko, Srbsko a Severná Macedónsko).
Aby VGC fungoval, je potrebný jednotný sieťový kódex, ktorý musia prijať a schváliť všetci TSO v krajinách, ktorými bude koridor prechádzať (Grécko, Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko, Ukrajina). Tento sieťový kódex obsahuje podrobné pravidlá prístupu, ktoré upravujú obchodné, prevádzkové a technické podmienky pre prepravu plynu cez prepravné sústavy uvedených krajín v súlade s európskymi právnymi predpismi. Takéto pravidlá prístupu by mali zabezpečiť transparentné, rovnaké a nediskriminačné prostredie pre všetkých účastníkov trhu – obchodníkov a užívateľov. Jednotný sieťový kódex však chýba, konštatuje Šterev.
Bez dodávok zemného plynu potrubiami z Ruskej federácie do Európy je podľa neho nepravdepodobný návrat cien zemného plynu na historicky nízke úrovne.
Dynamický rozvoj trhu s LNG v Európe je diktovaný skôr politickými ako ekonomickými dôvodmi a praktickými hľadiskami.
V súboji politiky a ekonomickej rentability musí vždy prevážiť ekonomická rentabilita.
Žiadna krajina na svete by nedovážala skvapalnený zemný plyn, ak by mala prístup k plynovodom, ktoré by mohli plne pokryť jej spotrebu.
Ak by Bulharsko obnovilo dodávky lacného plynu z Ruskej federácie, výstavba VGC, ako aj realizácia iných podobných projektov na dovoz, spotrebu a/alebo tranzit LNG (ako je napríklad podpísaná dohoda so štátnou tureckou ropnou a plynárenskou spoločnosťou BOTAŞ) by sa stali bezpredmetnými a zbytočnými, uzavrel Dimitar Šterev.