Londýn 22. augusta 2025 – Čistý vodík je prezentovaný ako kľúčová zložka globálnej energetickej transformácie. Pre úspech modrého alebo zeleného vodíka sú však potrebné viaceré faktory, ako sú napríklad jasné politické smerovanie, akceptácia trhu a spoľahlivé dohody o odbere. Pre magazín Medzinárodnej plynárenskej únie (IGU) Gas in Transition (GiT) to konštatovali analytici a výskumníci, ktorí sa vodíkovej téme venujú.
Úloha čistého vodíka v energetickej transformácii je v posledných rokoch v centre pozornosti a v rôznych častiach sveta sa predkladá množstvo návrhov projektov. Niektoré z týchto projektov však už boli odložené alebo úplne zrušené, pretože ich vývojári čelia realite trhu a výzvami, ktoré prináša pozícia priekopníkov v začínajúcom odvetví, konštatuje GiT.
V tejto súvislosti upozornil na rozdiel nákladov a potenciálu využitia medzi modrým vodíkom, ktorý sa vyrába zo zemného plynu so zachytávaním a ukladaním uhlíka (CCS), a zeleným vodíkom, ktorý sa vyrába elektrolýzou s využitím elektriny z OZE.
Nakoniec budú musieť oba typy vodíka prekonať rôzne prekážky, pričom existujú spoločné faktory, ktoré pomôžu pokročiť v oboch prípadoch. Patrí medzi ne istota dopytu, ako aj politická podpora, jasnosť regulácie a rozvoj potrebnej infraštruktúry na podporu odvetvia čistého vodíka, či už modrého alebo zeleného, uviedol GiT.
Od ambícií k realizácii
Záujem o modrý aj zelený vodík je už niekoľko rokov vysoký, ale snahy o realizáciu projektov sú pomalé, čo asi nie je prekvapujúce. „Sektor čistého vodíka zaznamenal významný rozmach, ale posledné mesiace priniesli aj skutočné výzvy, keďže odvetvie prechádza od ambícií k realizácii,“ povedal pre magazín IGU Aliaksej Patonia, výskumný pracovník Oxfordského inštitútu pre energetické štúdie (OIES), ktorý sa venuje výskumu vodíka v rámci iniciatívy inštitútu Energy Transition Research Initiative.
Pokiaľ ide o zelený vodík, Patonia uvádza rastúce náklady a problémy s povoľovaním ako dôvody, ktoré prispievajú k oneskoreniam a zrušeniam projektov. „Náklady na elektrolyzéry klesajú, ale stále sú vysoké, a volatilita cien obnoviteľnej energie situáciu ešte viac komplikuje,“ vysvetlil. „Okrem toho, zvýšenie kapacity obnoviteľnej energie s cieľom uspokojiť rastúci dopyt po zelenom vodíku predstavuje značnú logistickú, infraštruktúrnu a regulačnú výzvu,“ upozornil.
Thomas Wells, výskumný analytik v poradenskej spoločnosti HyEnergy, tiež zdôraznil tieto výzvy a poukázal na to, že náklady na elektrinu môžu predstavovať približne 60 až 80 % výrobných nákladov na zelený vodík. Pre GiT dodal, že závody schopné produkovať pre globálny trh čelia rôznym ťažkostiam, medzi ktoré patrí „vývoj OZE globálneho rozsahu (napríklad pobrežných veterných elektrární) a preťažené siete na podporu závodov, nízka úroveň znalostí o elektrolýze a súvisiacej infraštruktúre, špecifické požiadavky na technický dizajn, požiadavky na plánovanie a povolenia“.
V dôsledku uvedeného sa mnohí vývojári projektov teraz zameriavajú na rozvoj sietí výrobných uzlov v osvedčených rozsahoch veľkostí, 1–20 MW, v snahe zmierniť tieto výzvy, dodal Wells pre GiT.
Modrý vodík je vo všeobecnosti lacnejší na výrobu, pokiaľ nie sú ceny zemného plynu mimoriadne vysoké. Výroba modrého vodíka sľubuje aj konzistentnosť, pretože nie je závislá od prerušovaných zdrojov energie, ako je tomu v prípade zeleného vodíka. Wells však hovorí, že je dôležité mať na pamäti, že výroba modrého vodíka je stále procesom, pri ktorom dochádza k emisiám, čo môže mať vplyv na komerčnú využiteľnosť.
Reálne údaje podľa jeho slov naznačujú, že technológie CCUS dosahujú oveľa nižšie miery zachytávania, ako sa očakávalo, zvyčajne okolo 60 – 65 %. V kombinácii s metánovými emisiami to znamená, že tieto projekty nemusia byť tak environmentálne udržateľné, ako sa pôvodne predpokladalo, čo by mohlo mať vážne dôsledky na ich komerčnú životaschopnosť, tvrdí expert.
Znížené zachytávanie emisií by mohlo viesť k zníženým príjmom z uhlíkových zmlúv pre schémy o rozdiele a k významným dôsledkom týkajúcim sa zvýšenia uhlíkových daní (ako pre suroviny zo zemného plynu, tak aj pre dodatočne uvoľnený CO2 ), dodal Wells.
Patonia zas poukázal na prísne pravidlá EÚ týkajúce sa obnoviteľných palív nebiologického pôvodu (RFNBO) a tvrdí, že vytvárajú neistotu ohľadom oprávnenosti modrého vodíka na dotácie. Jedným z väčších problémov v prípade modrého aj zeleného vodíka podľa neho je istota dopytu, pričom mnohí vývojári majú podľa neho problémy nájsť odberateľov. „Odvetvia ako oceliarsky priemysel a lodná doprava testujú vodík, ale zostávajú opatrné – európski výrobcovia ocele sú napríklad stále v pilotnej fáze,“ hovorí Patonia pre GiT.
Zelený alebo modrý?
Vzhľadom na náklady a ďalšie prekážky spojené s vývojom zeleného vodíka by sa modrý vodík mohol považovať za výhodnejší – aspoň v krátkodobom horizonte. „Vzhľadom na tieto výzvy mnoho krajín a odvetví považuje modrý vodík za realizovateľnejšiu alternatívu v krátkodobom až strednodobom horizonte,“ hovorí Patonia.
Projekty modrého vodíka podľa neho môžu tiež spojiť zachytávanie uhlíka s vylepšeným získavaním ropy a plynu, čo by mohlo pomôcť zlepšiť ekonomiku projektu prostredníctvom speňaženia zachyteného CO2. „Z environmentálneho hľadiska má zelený vodík dlhodobú výhodu vďaka svojej udržateľnosti, ale modrý vodík môže slúžiť ako pragmatické prechodné riešenie, ak je CCS realizovateľné a ak sa stane ekonomicky životaschopné,“ doplnil Patonia.
Z dlhodobého hľadiska Wells poukazuje na očakávania, že vyrovnané náklady na zelený vodík v priebehu nasledujúceho desaťročia klesnú, keďže rozširovanie OZE znižuje náklady na elektrinu. „Vďaka tomu by mohol byť cenovo dostupnejší ako modrý vodík, ktorého cena pravdepodobne vzrastie v dôsledku zdanenia zemného plynu,“ domnieva sa Wells. Pri rozhodovaní o tom, či budú vyvíjané projekty zamerané na zelený alebo modrý vodík však bude hrať kľúčovú úlohu aj lokalita.
„Lokalita a politika sú v tejto rovnici rozhodujúcimi faktormi,“ hovorí Wells. „Regióny s vysokou kapacitou OZE, ako je Španielsko, Maroko a Brazília, môžu vyrábať zelený vodík lacnejšie. Naopak, krajiny s významnými zásobami ropy a zemného plynu, ako je Spojené kráľovstvo, Nórsko a USA, sa snažia využiť tieto zdroje na posilnenie miestnej energetickej bezpečnosti udržateľnejším spôsobom, pričom zároveň umožňujú komercializáciu týchto fosílnych zdrojov,“ doplnil Wells s tým, že táto divergencia je viditeľná v kľúčovej politike týkajúcej sa certifikácie emisií uhlíka z vodíka. Hoci modrý vodík podľa neho slúži ako účinná stratégia na presmerovanie existujúcich dodávok zemného plynu na palivový zdroj s nižšími emisiami v krátkodobom horizonte, zelený vodík získava globálne väčšiu finančnú podporu ako jediná cesta k dosiahnutiu skutočnej výroby paliva s nulovými emisiami, tvrdí Wells pre GiT.
Globálna podpora zeleného vodíka sa však zdá byť čoraz nerovnomerná od návratu amerického prezidenta Donalda Trumpa do úradu a následnej zmeny politiky v oblasti dekarbonizácie, čo podľa Wellsa viedlo k „výraznej neistote“ v súvislosti s rozvojom projektov zeleného vodíka v USA. „Je to do veľkej miery spôsobené Trumpovým zasahovaním do zákona o znižovaní inflácie (IRA), vrátane zrušenia štedrých daňových úľav 45V na konci roka 2025,“ hovorí Wells. „Na druhej strane, výrobcovia modrého vodíka budú zrejme naďalej motivovaní daňovou úľavou 45Q, ktorá odmení zachytávanie alebo opätovné využitie zachyteného uhlíka z výroby vodíka,“ dodal.
Ďalšie kroky
Doteraz dosiahlo konečné investičné rozhodnutie len veľmi málo projektov modrého či zeleného vodíka a Patonia tvrdí, že to poukazuje na závislosť odvetvia od vládnej podpory a dlhodobých záväzkov v oblasti dopytu. „Aj keď sú k dispozícii finančné prostriedky, nedostatok infraštruktúry pripravenej na vodík a pevných zmlúv o odbere zo strany ťažkého priemyslu alebo dopravného sektora zostáva hlavnou prekážkou,“ poznamenal s tým, že pokiaľ sa tieto kľúčové komponenty nezavedú, zelená aj modrá cesta k vodíku budú čeliť významným prekážkam.
Expert je presvedčený, že na to, aby sa nízkouhlíkový vodík stal široko používaným, je potrebné zosúladenie viacerých faktorov. „V oblasti politiky si zelený vodík vyžaduje stabilné stimuly, ako sú daňové úľavy na výrobu a urýchlené povoľovanie OZE, zatiaľ čo modrý vodík potrebuje robustné oceňovanie uhlíka a podporu infraštruktúry pre CO2,“ vymenoval pre GiT. Rovnako dôležité sú podľa neho aj faktory na strane dopytu – pevné záväzky zo strany ťažkého priemyslu a povinné zmiešavanie by vytvorili spoľahlivé odbytové trhy.
Prechod na vodík v konečnom dôsledku závisí od vyriešenia tejto rovnice: konzistentná politická podpora plus istota priemyselného dopytu plus investície do infraštruktúry, pričom je potrebné prekonať ekonomické a technické prekážky, tvrdí Patonia. „Ak sa podarí dosiahnuť túto rovnováhu, vodík môže prosperovať; ak niektorý z týchto prvkov zlyhá, rozvoj sa môže zastaviť. Najbližších 3–5 rokov bude obzvlášť rozhodujúcich, pretože prvé projekty buď potvrdia tento model, alebo odhalia pretrvávajúce nedostatky,“ zdôraznil.
Wells tiež poukazuje na potrebu integrovaného prístupu k rozvoju vodíka, ktorý zahŕňa projekty celého hodnotového reťazca, výrobu, distribúciu a konečné využitie vyvinuté spoločne. Tento integrovaný prístup je podľa neho nevyhnutný na zníženie rizika investícií a zlepšenie bankovej bonity. Mechanizmy finančnej podpory, ako sú daňové úľavy v USA a Európska vodíková banka, sú stále kritické, najmä keď náklady na energiu zostávajú vysoké a technológie sa naďalej vyvíjajú. Infraštruktúra, ako je európska vodíková sieť, bude kľúčová pre sprístupnenie širšiemu spektru používateľov v rôznych regiónoch. „Nakoniec však všetko závisí od potreby jasných a stabilných politických rámcov, a to ako na regionálnej, tak aj na globálnej úrovni, ktoré umožnia štandardizáciu, podporia plynulý cezhraničný obchod a poskytnú istotu,“ uzavrel Wells pre magazín IGU Gas in Transition.