Bratislava 7. júna 2026 – Európa má za sebou najchladnejšiu zimu za uplynulé roky a aby toho nebolo málo, k vojnovej situácii na Ukrajine sa pridal ďalší konflikt v Iráne. Niekoľkotýždňové boje vyradili z hry druhého najväčšieho svetového dodávateľ a LNG, Katar. Starý kontinent skončil zimu s pätinovými zásobami zemného plynu a ich napĺňanie do najbližšej zimy môže byť veľmi komplikované. O kľúčovej role podzemných zásobníkov zemného plynu pri zaistení energetickej bezpečnosti Slovenska i Európy sme sa rozprávali s generálnym riaditeľom spoločnosti NAFTA Ladislavom Gorylom.
Aká bola tohtoročná zimná sezóna z pohľadu prevádzky podzemných zásobníkov zemného plynu?
Sezóna bola zaujímavá, pretože v zime bola naozaj zima, tým pádom zásobníky fungovali tak, ako mali. To znamená, že videli sme pomerne vysoké zvýšenie výkonov. Flexibilitu, ktorá bola požadovaná, sme dodali. Bola to zima, aká kedysi bývala, a na akú sa energetické systémy budovali.
Skôr som mal na mysli, že bola chladnejšia v porovnaní s predchádzajúcimi. Na druhej strane, pri zásobníkoch kedysi biznis fungoval veľ mi sezónne, teraz už ani nie, skôr ad hoc. Jeden deň sa ťaží, jeden deň sa natláča zemný plyn. No problémom z posledného obdobia boli negatívne cenové letno-zimné spready. Chcem sa teda opýtať, či pokračuje tento vývoj, lebo to práve nie je motivácia napĺňať zásobníky.
Položil si niekoľko otázok naraz. Začnem po poriadku. Stále u nás na severnej pologuli potrebujeme mať v zime flexibilitu, potrebujeme mať viacej plynu, pretože spotreba narastá s poklesom vonkajšej teploty. Sezónny charakter je tak viditeľný v napĺňaní zásobníkov. Zmena je v tom, že za sezónnym naplnením je množstvo rôznorodých obchodných transakcií, ktoré nemusia vždy vo výsledku predstavovať ten štandardný sezónny vzor, ako ho máme navnímaný. Zásobníky na liberalizovanom trhu s plynom sú naceňované na základe spreadov, to znamená rozdielnou cenou dodávky plynu, povedzme v lete a v zime, ale môže to byť aj v akomkoľvek rôznom časovom období. Obchodníci to považujú za hodnotu zásobníkov. Štandardne v minulosti, keď bol trh priamočiarejší, jednoduchší, dochádzalo k tomu, že letná dodávka bola lacnejšia, spotreba v zime bola vyššia, tým pádom cena bola vyššia. Z toho vyplýval zaujímavý spread, ktorý motivoval kupovať skladovaciu kapacitu, ale ju aj napĺňať. Dnes máme rôzne množstvo faktorov, ktoré vstúpilo do toho cenového vzorca, či už máme liberalizáciu a množstvo hráčov, špekulantov, ktorí presúvajú kapitál, a tým ovplyvňujú burzy. Máme reguláciu, ktorá určuje povinné naplnenie zásobníkov na rôzne hodnoty. Tie sa, ako teraz vidíme, časom menia. A to v minulosti niektorí obchodníci na trhu s plynom využili, aby si otvorili pozície, nakúpili plyn a čakali, kým prídu štandardní dodávatelia, ktorí si ho budú musieť kupovať, aby plnili štandardy bezpečnosti dodávok. V neposlednom rade tu máme geopolitický vývoj, ktorý sa okamžite zapracúva do cien, aj do výhľadov cien. My potrebujeme dostatok plynu na kúrenie. Na to, aby sme ho vedeli zabezpečiť na danom mieste, v danom množstve, potrebujeme zásobníky. To je flexibilita, ktorú spomínam. A teraz, naozaj je to hodnota flexibility, ktorú dnes vidíme na obrazovkách, keď dnes máme spread nula, alebo je niekedy mierne záporný, mierne kladný, no stále ďaleko pod nákladmi na prevádzku zásobníka? Či toto je naozaj smerodajné, lebo plyn aj tak potrebujeme. Keby sme sa mali riadiť podľa toho, čo nám dáva tento cenový signál, tak by sme mali povedať, že zásobníky treba zrušiť, pretože ich pridaná hodnota podľa týchto pohybov cien je nulová. Je to však pravda? Na druhej strane vidíme zaujímavý paradox. Regulácia Európskej komisie v členských štátoch tlačí na to, že majte plyn na zimu v zásobníkoch pripravený. No a máme tu ten paradox. Cena pritom nedáva absolútne zmysel, trh hovorí, nemá to žiadnu hodnotu. Zároveň všetci rozumieme tomu, že ísť do zimy a mať to postavené len na dodávkach „just in time“ nemusí byť dobrá stratégia. Čiže je to taká, povedzme, patová situácia, ktorá už trvá viac rokov, v podstate od geopolitického konfliktu na Ukrajine a zatiaľ to nevyzerá, že by sa malo niečo zmeniť.
Čo sa s tým dá robiť? Ako sa ten pat dá prelomiť?
Povedal si, že Európa skončila s pätinou zásob, ale teraz je veľmi dôležité pozrieť si, ako sú tie zásoby rozložené v jednotlivých krajinách. Európa je veľmi rôznorodá. Každá krajina má iný prístup k zásobníkom, k povinnostiam a k znášaniu nákladov, ktoré sú s tým spojené. Severná časť, Nemecko, Holandsko, Česko i Slovensko, skončila s percentuálne nižšími zásobami, lebo máme tu tzv. trhový princíp. To znamená, že na základe spreadov by mali obchodníci, dodávatelia nakupovať plyn a mali by si podľa toho určovať zásoby alebo si kúpiť kapacitu a naplniť ju. Na juhu Európy, kde je menšia spotreba, sú zásobníky cenovo regulované. To znamená, že tam majú povinnosť kúpiť si kapacitu, za regulovanú cenu, ktorú stanovuje regulátor, a zároveň naplniť plynom práve preto, aby bol k dispozícii v zime. Možno toto je cesta, ako mať v dnešnom neistom svete nejakú predvídateľnosť. Teda vytvoriť podmienky, aby bola cenová regulácia, keď je určená maximálna cena za skladovanie, spojená aj s povinnosťou si za tú cenu nakúpiť plyn. Zásobníky sa síce považujú za plynárenskú infraštruktúru, ale sú odlišné od prepravnej a distribučnej siete. To sú vlastne nejaké prirodzené monopoly. Nedajú sa nejakým spôsobom obísť, a keď je tam určená tarifa, tak v podstate obchodník, dodávateľ plynu si musí kúpiť kapacitu, musí zaplatiť tarifu. Pri zásobníkoch existuje konkurencia, trh nie je národný a využíva viaceré nástroje poskytujúce flexibilitu. Zásobníky sú trošku iné, pretože tu existuje konkurencia medzi zásobníkmi, trh už nie je ani zďaleka národný a konkurujú si s inými infraštruktúrami alebo inými nástrojmi, ktoré poskytujú flexibilitu.
Samozrejme, spomínal si už aj európsku reguláciu pri povinných kapacitách zásob. Nedávno Európska komisia vyzvala členské krajiny, aby napĺňali zásobníky, ale nemusia ísť do úrovní, ktoré sú povinné. Ako keby im dala väčšiu flexibilitu. Nie je to signál nejakej obavy, že môže byť problém s napĺňaním zásobníkov po zime?
Priznám sa, že tomu úplne nerozumiem. Máme sezónu, ktorá potvrdila, že plyn v zásobníkoch je potrebné mať. My sme aj do tejto sezóny nešli úplne na 100 %, zásoby boli naplnené nižšie, a aj preto zavládla panika, že bol koniec januára a všetci videli, ako plyn dennodenne rýchlo ubúda a zásoby sa zmenšujú a február, marec boli ešte pred nami. A teraz riešenie je, poďme využiť maximálnu flexibilitu, ktorú to nariadenie ponúka a znížte čo najviac kvóty tak, aby ste nejakým spôsobom „neutrpeli“ tým, že budete kupovať drahý plyn. To je trochu zvláštne, že v čase, keď potvrdíme, že plyn je potrebný a ukázali sme, že zásobníky hrali kľúčovú úlohu, tak v podstate ideme zmäkčovať kritériá a svojím spôsobom dúfame, že sa niečo stane na trhu a že sa bude možno dať kúpiť lacnejšie a trh to celé vyrieši. Otázka bude, čo keď to trh nevyrieši a situácia sa nezmení. Geopolitika nie je v našich rukách.
Do akej miery geopolitika ovplyvňuje aj túto situáciu? Potvrdzuje, že zásobníky sú mimoriadne dôležité pre energetickú bezpečnosť? Lebo vidíme, čo sa deje v Hormuzskom prielive. Katar nejaký čas nebude dodávať, tak na trhu vznikla pomerne veľká nervozita.
My predsa máme zásobníky, dlhodobo ich používame. Vždy, keď ich Slovensko potrebovalo, tak tu boli a pomohli nám. Aj Európa má jednu veľkú výhodu. Má veľmi dobre vybudovanú plynárenskú infraštruktúru, nielen zásobníky. No váha, akým spôsobom ju využívať. Vládne neistota, aká bude budúcnosť, či bude zemný plyn mať nejakú rolu v energetickom mixe, koľko ho vlastne budeme potrebovať, a tak ďalej, a tak ďalej. Toto zneisťovanie vedie k tomu, že v podstate aj to, čo máme dobré a čo môže byť naša výhoda, plne nevyužívame. V porovnaní s Áziou máme obrovskú výhodu. Tam prakticky nemajú zásobníky. To znamená, že nemajú na výber. Keď príde zima a nemajú zásoby, musia ísť na trh a kupovať za cenu, ktorá tam bude. Samozrejme, tým, že prídu na trh, zvýšia dopyt a vyháňajú cenu nahor. Toto sa stalo niekoľko rokov dozadu, keď v podstate Ázia nemala plyn, bola zima, musela ho kupovať a Európa práve „virtuálne“ poskytovala flexibilitu aj pre Áziu, lebo náklady LNG, ktoré mierili do Európy, sa mohli otočiť a ísť do Ázie. Keby neboli zásobníky naplnené a Európa by potrebovala plyn, čo by nastalo? Cenový boj o LNG. Preto napríklad niektoré krajiny uvažujú o tzv. strategickom zásobníku. Napríklad Nemecko chce dať nejakú časť na strategické zásoby. No ťažko riešiť strategickú zásobu, keď je trh na maxime. Princíp budovania strategickej zásoby je dlhodobá vec a zásoby treba budovať vtedy, keď je cena nízka. Chýba systémové riešenie, nielen ad hoc reakcie. Najmä, keď nemáme veľmi na výber. Potrubný plyn z Ruska bude onedlho mimo hry. Nemecko ešte nedávno hovorilo, nepotrebujeme zásobníky pred zimou. My máme teraz vybudované splyňovacie terminály, budeme mať LNG. Prišiel Irán a z toho, čoho mal byť prebytok a malo zabezpečiť nízku cenu, sa stal zrazu nedostatok. A videli sme v marci, že keď vojna začala a jednoducho vypadol Hormuz, tak náklady LNG, ktoré mierili do Európy, začali sa točiť a prúdiť do Ázie, pretože Katar principiálne dodával plyn tamojším zákazníkom. Výpadkom Kataru teraz zase dochádza k prerozdeleniu LNG tokov. My samozrejme vnímame toto, čo sa deje. Snažíme sa reagovať na cenové výkyvy. Snažíme sa ponúkať produkty, o ktoré majú zákazníci záujem. My však plyn stále potrebujeme na kúrenie. To, že s ním vieme obchodovať a možno zarábať, teda, že máme ten trh s plynom s rôznymi účastníkmi, to je síce zaujímavé, ale plyn potrebujeme na kúrenie a potrebujeme ho vtedy, keď je zima. Vtedy potrebujeme flexibilitu a zásobníky. Zatiaľ to takto vždy bolo a takto to fungovalo.
Ukončenie dovozu ruského plynu je naplánované, konkrétne pre Slovensko, až na budúci rok. Môže byť pre nás napríklad pri najbližšej zimnej sezóne ešte výhodou, že vieme na napĺňanie zásobníkov využiť aj tento zdroj?
Myslím si, že mať nejaký potrubný plyn je vždy výhodou, hlavne v tomto nepredikovateľnom svete. Prečo to hovorím? My dnes nahrádzame ruský potrubný plyn LNG. No potrubný plyn mal určitú istotu. Samozrejme, že s ním boli spojené geopolitické riziká, ale potrubie má pomerne jasnú trasu aj destináciu. LNG tak zafixovaný nie je a môže ísť tam, kde je najvyššia motivácia ho dodávať. To znamená, že potrebujeme diverzifikovať. Potrebujeme mať aj zásobníky, aj potrubný plyn, aj skvapalnený plyn, aj funkčný trh, ale aj vlastnú ťažbu. Nedá sa niečo vynechať, lebo celé to bolo vybudované ako systém, kde každá časť má svoju rolu. Dobre, máme skvapalnený plyn, chceme ho kupovať na trhu. No áno, to funguje veľmi dobre, keď je prebytok LNG a cena klesá, ale ono to funguje aj z opačnej strany. Keď je toho plynu nedostatok, sme vystavení riziku rastu ceny. Toto je dnešná situácia, a preto aj Európska komisia tlačí, aby členské štáty trochu spomalili, nekupovali veľa plynu a nehnali cenu vyššie.
Dobre, ale z tohto hľadiska sa zdá, že Európa sa viacej momentálne sústredila na LNG. Môžeme si dovoliť byť majoritne odkázaní na LNG dodávky?
Jednostranná expozícia predstavuje vždy zraniteľnosť. Je to len o tom, že ako chceme byť zraniteľní alebo ako nechceme byť. Pretože v podstate, keď chceme mať nejakú mieru istoty, potrebujeme diverzifikovať. Mať dlhodobé kontrakty, niečo kupovať na krátkodobých spotoch, mať zásobníky, mať niečo ako strategickú rezervu a mať domácu ťažbu.
Už si naznačil, že zásobníky zohrávajú aj v tejto situácii veľ mi dôležitú rolu a pre Európu je veľkou výhodou, že máme túto infraštruktúru dobre vybudovanú. Ako vidíš význam zásobníkového biznisu do budúcnosti?
Z pohľadu dekarbonizácie máme vlastný model, ktorý pripravili kolegovia z útvaru obchodu, administrujú a aktualizujú ho. Nám to stále vychádza tak, že flexibilita bude potrebná. My sa pozeráme skôr na to obdobie do roku 2040. Nám z toho vychádza, že aj keď klesne potreba celkového objemu, tak flexibilita narastie. Skladovanie nie je len o objeme, koľko máme plynu v zásobníku. Oveľa dôležitejšie je, ako rýchlo ten plyn vieme dostávať zo zásobníka vtedy, keď tá spotreba vzniká. To celkom pekne koreluje aj s tým, že Gas Infrastructure Europe zverejnil štúdiu, v ktorej tiež simulovali potrebu flexibility do budúcna a vyšiel im veľmi podobný záver. To znamená, že objemovo možno trochu klesneme, ale flexibilita skôr narastie. Plynárenský systém bude ešte dlho potrebný, no treba povedať, že toto je kapitálovo náročný biznis. My, ako NAFTA, teraz investujeme do roku 2030 takmer 100 miliónov eur do obnovy zariadení, aby sme spĺňali najnovšie limity, aby sme dekarbonizovali. Je však veľmi ťažké robiť takéto rozhodnutia, keď nikto nechce urobiť nejaké systémové riešenie, nikto nechce zobrať na seba to riziko dlhodobého riešenia, pretože sa bojí, že to môže celé dopadnúť inak.
Článok vyšiel v časopise Slovgas 1/2026, autor Richard Kvasňovský