Bratislava 7. júna 2026 – Slovenské plynárenstvo si 19. marca pripomenulo 170. výročie od chvíle, keď v bývalom Prešporku zapálili prvé plynové lampy. Vtedy sme boli v tomto smere určite svetoví. Ako sa plynárenstvo za ten čas vyvinulo a zmenilo, a ako reaguje na výzvy tejto doby, ktorými sú dekarbonizácia, energetická bezpečnosť či úplná zmena trás dodávok zemného plynu do Európy, aj o tom sme sa rozprávali s prezidentom Slovenského plynárenského a naftového zväzu (SPNZ) Rastislavom Ňukovičom.
Slovenské plynárenstvo si pripomína významné výročie, patrí tým aj medzi najstaršie priemyselné odvetvia u nás. V čom je význam tohto míľnika?
Hlavný význam je v tom, že toto odvetvie prežilo tak dlho. Keď niektoré odvetvie v hospodárstve dokáže prežiť také dlhé obdobie, znamená to, že si našlo svoje miesto, prežilo krízy, vychovalo odborníkov, vytvorilo si sieť dodávateľov, či už materiálov alebo prác, pre infraštruktúru a pre rozvoj. To je podľa mňa hlavný význam míľnika, ktorý si pripomíname. Lebo keď sme takéto niečo vybudovali a udržali, tak máme aj dobrý fundament do budúcnosti, aby sme sa popasovali so súčasnými aj budúcimi krízami a otvorenými otázkami.
Práve pri tom budovaní by som sa zastavil, lebo Slovensko je jednoznačne plynárenskou krajinou. Ale čo nám k tomu najmä dopomohlo? To, že sme objavili našom území zemný plyn, ťažili ho pre komerčné využitie, alebo že za tie roky sme sa stali tranzitným uzlom, prípadne, že sme vytvorili robustnú distribučnú sieť či veľmi rozsiahlu kapacitu zásobníkov?
Áno, Slovensko je jednou z najplynofikovanejších krajín v Európe, možno aj v celosvetovom meradle. Ako dobrý fundament v podstate už poslúžil svietiplyn, ktorý začal v roku 1856. Tam to nebolo možno až také výnimočné, znamenalo to len to, že Slovensko, resp. vtedajšie Uhorsko, sa zaradilo medzi vyspelé krajiny.
Prvý významný míľnik bol objav uhľovodíkov na západnom Slovensku. Ten prerástol do ťažby ropy. V roku 1950 sa začal ťažiť a neskôr aj intenzívne využívať zemný plyn. Doba svietiplynu a zemného plynu bola u nás v desiatky rokov paralelná. Keď som študoval tú históriu, bol som prekvapený, že doba svietiplynu sa uzavrela až koncom 70. rokov minulého storočia, čiže aj zemnému plynu chvíľu trvalo, než nastúpil.
Ale podľa mňa kľúčovou vecou bolo, ako sa postupne rozvíjala sieť plynovodov po roku 1950. Vyvrcholenie prišlo koncom 60. rokov, keď sa podarilo vybudovať medzinárodný plynovod Bratstvo. To už je veľký projekt, ktorý znamenal, že sme si na území bývalého Československa overili, že to vieme. Po roku 1970 Sovietsky zväz uvažoval o dodávkach zemného plynu do západnej Európy, hlavne do Nemecka, a vtedy sa zvažovala trasa cez Poľsko. Lenže Poliaci to príliš naťahovali a vlastne na základe toho, že sme mali skúsenosti z predchádzajúcich rokov, československí odborníci prišli s vynikajúcou ponukou, ktorá bola nakoniec aj prijatá, a začal sa budovať medzinárodný plynovod cez územie Československa, teda cez Slovensko. V roku 1973 bola uvedená do prevádzky prvá tranzitná línia.
A keď už raz presekáš tú cestu, tak vlastne všetko sa ďalej nabaľuje. Pribúdali ďalšie línie, ďalšie „kompresky“. Keď máš diaľnicu, prichádza plynofikácia, čiže na to sa naviazala distribúcia. Keď je distribúcia, je dopyt. Vyťažené ťažobné polia na západe sa postupne pretransformovali na zásobníky. Toto všetko prispelo k tomu, že Slovensko je naozaj veľmi plynofikovaná krajina.
Možno by sme to mohli zarámcovať tým, že Slovenský plynárenský a naftový zväz je členom Medzinárodnej plynárenskej únie (IGU), ktorá má aktuálne slogan „Zemný plyn je nevyhnutný pre ľudský pokrok“. Podľa všetkého to teda sedí aj na Slovensko…
Keď zoberieme do úvahy všetko, čo som povedal pred chvíľou, tak pre Slovensko to platí obzvlášť. Slovensko historicky benefitovalo z toho, že jednak sme mali na svojom území nejaké zásoby zemného plynu a neskôr prechádzal ruský zemný plyn. Časť ostávala na Slovensku a benefitovali sme aj z tranzitu a veríme, že ešte máme pred sebou nejakú budúcnosť.
Prejdem do trochu osobnej roviny. V plynárenstve pôsobíš už niekoľko desaťročí. Keď sa tak vrátiš naspäť, čo počas tohto obdobia z tvojho pohľadu bolo najväčšou výzvou?
Keď sa človek zamyslí nad výzvami, to, čo rieši aktuálne, sa mu vždy zdá to najťažšie. Takisto aj naši predchodcovia mali množstvo výziev a úžasné je, že dokázali vybudovať jednak prepravnú sieť, distribučnú sieť, zásobníky. To boli určite pre nich mohutné výzvy. My už sme v podstate ako súčasníci nastúpili do toho vlaku.
No keby som sa teda zamyslel, tak asi dlhé roky sa považovala za taký míľnik plynárenská kríza v roku 2009, na ktorú sme museli nejakým spôsobom zareagovať. Krátkodobo, vtedy na 10 dní, vypadlo štandardné zásobovanie. Pre európske, možno svetové, ale aj slovenské plynárenstvo to znamenalo, že zemný plyn už zrazu nebol vnímaný ako úplne spoľahlivý. Zrazu sa zistilo, že to nie je len o tom, že mám nejaký zdroj, cestu a miesto, kam plyn dodávame a môžeme sa na to 100-percentne spoľahnúť.
Tým odštartovala éra, ktorú by som nazval bezpečnosť dodávok. Z toho potom vyplynulo množstvo realizácii, ako sú reverzne toky, rôzne prepojenia, ktoré v minulosti, v ére spoľahlivosti neboli potrebné. Na jednej strane to znamená, že sú potrebné investície do niečoho, čo štandardne nepotrebujeme, čo navyšuje cenu. No problém, ktorý môže nastať v dodávkach, nemusí byť len geopolitický, ako to bolo v roku 2009, ale môže sa stať aj nejaká nepredvídaná technická porucha alebo niečo ako zemetrasenie. Teraz sme nedávno také menšie na Slovensku zažili. Na to treba byť pripravený a preto vlastne výzvy alebo projekty, ktoré vyplynuli z tohto míľnika v roku 2009, majú zmysel.
Čo je najväčšia súčasná výzva?
Jednoznačne najväčšiu výzvu spustila plnoformátová vojna na Ukrajine, útok Ruska na Ukrajinu, a z toho prameniace vplyvy na plynárenstvo, pretože EÚ sa vcelku logicky snaží obmedziť dodávky ruského plynu do Európy. No a pre nás, keďže tá sústava bola vybudovaná na 100-percentne ruskom plyne, to má obrovské dôsledky. Treba si otvorene povedať, že bez ruského plynu v našom regióne sa stávame, ako prepravná sieť, z medzinárodného len regionálnym hráčom. Iný zdroj ako ruský, tu veľký zmysel nedáva, pretože sme príliš ďaleko, čiže tá trasa je príliš vzdialená a príliš drahá. Takže v ére bez ruského plynu vlastne dáva zmysel len zásobovanie Slovenska a k tomu možno nejaké pokrytie nedostatkov v okolitých krajinách.
A môže sa to ešte nejakým spôsobom podľa teba zvrátiť? Lebo boli sme plynárenskou križovatkou a konflikt na Ukrajine to zásadným spôsobom ovplyvnil, ako si to popísal. Myslíš si, že ešte za nejakých okolností môžeme vrátiť späť na tú pozíciu, alebo to už bude skôr tak, že budeme radi, keď ju trošku vylepšíme?
Ideálne by bolo, keby čo najskôr skončila vojna, a to takým spôsobom, ktorý by bol pre Ukrajinu prijateľným, tak aby sa znova mohlo začať obchodovať s Ruskom, nielen pokiaľ ide o plyn, ale vo všetkom. To by dosť významne zvrátilo situáciu. Zase nemôžeme očakávať, že sa to vráti úplne do stavu pred vojnou, lebo mnohé krajiny, ktoré boli destináciou pre ruský plyn, ako napríklad Taliansko, už medzitým podpísali dlhodobé zmluvy s inými krajinami, s inými zdrojmi. Takže ten návrat bude pozvoľný. Ale určite nie už na tie prepravné množstvá, na aké sme boli zvyknutí predtým. Treba ešte zobrať do úvahy aj to, že Európa má vážne zelené ciele, takže toto ide ako keby „v protivetre“.
K tomu sa dostaneme, ale ešte by som predsa nadviazal na to, čo si hovoril o Taliansku. Alebo teda príklad, že jednoducho nahradili ruské dodávky LNG, majú už dlhodobejšie kontrakty a vo všeobecnosti Európa vlani dosiahla míľnik, keď po prvý raz väčšina dodávok bola z LNG, namiesto z potrubného plynu. A viac-menej sa Európa na tieto dodávky spolieha čoraz viac. Len vidíme, čo sa deje vo svete. Vidíme napríklad v posledných týždňoch významnú krízu v Hormuzskom prielive. Nie je to možno v istom zmysle pre Európu riziko?
Na svete sa ročne spotrebuje takmer 4 000 miliárd kubíkov plynu, z čoho zhruba 85 % je dodaných cez potrubia a iba 15 % ako LNG. Potrubia majú nesporne množstvo výhod. Spájajú miesta, kde sa plyn ťaží, s miestom, kde sa spotrebuje. V prípade, že sa niečo stane, buď geopoliticky, nejaká technická porucha alebo spomínané zemetrasenie, tak nie je veľká flexibilita, ako tieto dva body spojiť. A LNG pôsobí ako tá flexibilná zložka, ktorou je možné nahradiť nejaké výpadky.
Pokiaľ Európa má dlhodobú stratégiu, nedávno schválenú RePowerEU, podľa ktorej sa chce úplne odpojiť od ruského zdroja, ktorý bol v minulosti najvýznamnejší a tvoril zhruba jednu tretinu dodávok a nahradilo ho LNG (počítal som to a za minulý rok to bolo 34 %), tak to nekoreluje s celosvetovým priemerom. Čiže, keď sa celosvetovo na niektoré miesta dodáva 15 % LNG a u nás je to 34 %, tak tým logicky máme vyššiu expozíciu v prípade, že sa aj tomu LNG niečo stane.
Tam vidím dva aspekty. Po prvé, o LNG ako o komoditu budeme vždy s niekým bojovať, najmä s Áziou, a teda Čínou, a to bude vždy vecou ceny. Druhý aspekt je, že celosvetovo je v lodnej preprave niekoľko úzkych miest a Hormuzský prieliv je jedným z nich. Takže ak sa stane niečo také, ako je vojna v Iráne, logicky to má obrovský vplyv.
EÚ sa vcelku logicky snaží zastaviť vojnu tým, že obmedzuje toky ruských energonosičov. Len mne tam chýba vecný prístup, že treba sa zamyslieť nad tým, aké to bude mať dosahy. Toto podľa mňa Komisia nie celkom robí a v niektorých momentoch síce robíme na prvý pohľad logickú vec, ale seba poškodzujeme podľa môjho názoru viac ako Rusko.
Toto podľa mňa chýba aj v pri LNG. Keby sme si nakreslili trasu, že kedy je možné celosvetovo nahradiť výpadok ruského plynu, lebo jeho väčšina je potrubná, tak sa viacerí odborníci zhodli, že to bude až niekedy na konci roku 2027. Mali byť dva hlavné zdroje náhrady. Prvým mali byť nové skvapalňovacie kapacity na východnom pobreží USA, ale väčšiu časť mal dodať Katar. A tie kapacity mali prísť na trh v tomto a v budúcom roku. Lenže keď je Katar v kríze a dokonca sme čítali, že niektoré z katarských zariadení boli zasiahnuté iránskymi raketami, tak všetko sa stavia na hlavu a znova musíme tieto ciele prehodnotiť.
Ak sa vrátime k téme dekarbonizácie, ktorú si tiež načal, treba povedať, že plynárenstvo je už dlhé roky pod paľbou z mnohých, predovšetkým z environmentálnych strán. Po roku 2020 už mnohí prorokovali koniec plynu a videli budúcnosť, keď to tak poviem, len v elektrónoch. Ako obhájiť pozíciu molekúl v tomto nejakom súboji do budúcnosti? Či elektróny, molekuly alebo ich kombinácia.
To je ďalší vznešený cieľ Európskej únie, ktorý, zase, dáva logiku. Keď Európska únia prišla s nápadom na uhlíkovú neutralitu, ktorá neskôr sa pretavila do plánov dnes známych ako Green Deal, my sme zvažovali, či tie úvahy budeme torpédovať, ako jeden zo zástupcov fosílneho priemyslu, alebo sa nejako prispôsobíme. Dosť podrobne sme analyzovali všetky vstupy do týchto cieľov, najmä výstupy medzinárodných panelov o klimatických zmenách. Dospeli sme k záveru, že majú pravdu, že klimatická zmena je naozaj vážna vec, treba tomu venovať náležitú pozornosť a bola by z našej strany hlúposť to torpédovať.
Takže sme sa snažili prispôsobiť a zemný plyn ako fosílne palivo použiť ako doplnok, akým spôsobom prejsť z doby fosílnej, ktorá spôsobuje klimatickú zmenu, do nejakej novej doby. Spôsob, akým sa Európska komisia snaží dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, je podľa nášho názoru skôr kontraproduktívny a nedosiahnuteľný z toho dôvodu, lebo neberie do úvahy náklady na toto riešenie. Podľa nášho názoru existujú aj iné riešenia, ktoré sú podstatne lacnejšie a nezraňujú európsky priemysel. Európska únia by bola dostatočne silná, konkurencieschopná a vedela by celosvetovo tento problém riešiť.
Keď nastala táto doba, tak ľudia, ktorí s tým prišli, mali ideu, ktorú nazvali „All Electric World“. Čiže dekarbonizáciu vyriešime tým, že všetko pôjde na elektrickú energiu. Všetky spotrebiče, priemysel, a teda zdroje tej energie postupne dekarbonizujme a tým je to vyriešené. Lenže tento prístup naráža na základnú fyziku. Ja si myslím, že pokiaľ budú fungovať základné zákony fyziky, tak to jednoducho nie je možné.
Elektróny majú podstatne menšiu hustotu energie ako molekuly. Môže to byť zemný plyn, vodík, bioplyn alebo niečo iné. Ten pomer je zhruba 20-násobný. Keď si zoberieme jeden plynovod DN700, a koľko energie je možné ním preniesť, ak by sme to isté množstvo energie chceli preniesť drôtmi, potrebujeme 1,2 kilometra široký pás, nasekaný vysokonapäťovými rozvodmi jeden vedľa druhého.
Elektróny sa nedajú rozumným spôsobom a za rozumné peniaze skladovať. Ak sa niečo vyrobí, musí sa to okamžite spotrebovať. Zatiaľ čo pri molekulách už samotné potrubie dokáže časť tej energie uskladniť. Ďalej, elektróny nie je možné efektívnym spôsobom prenášať na dlhé vzdialenosti, lebo sú tam vysoké straty, čo pri plynovodoch, ktoré majú tisícky kilometrov, neplatí. Tam sa dá veľmi presne vypočítať, koľko potrebujeme hydraulickej práce na prekonanie odporu, a je to podstatne lacnejšie. Keď toto celé dáme dohromady, zistíme, že „All Electric World“ je vylúčený. To jednoducho v praxi fungovať nemôže.
A ešte jeden príklad. Za minulý rok – to som videl v oficiálnych štatistikách Európskej komisie – počas tzv. peak day, studeného dňa, 70 % energie, ktorú Európska únia spotrebovala, tvorili molekuly, čiže zemný plyn, a 30 % bolo dodaných elektrickou energiou. Ten pomer sa nepochybne do budúcna zmení v prospech elektriny, ale nikdy to nebude fungovať tak, aby tam bolo všetko elektrické, aby tam úplne chýbali molekuly.
Keď zoberiem do úvahy ešte ďalšie zákony, ekonomické, pokiaľ nebudeme mať k veciam transakčný prístup, čiže musíme poskytnúť ľuďom a ekonomike lacný zdroj energie, tak to jednoducho padne, nebude to fungovať. Z toho dôvodu si myslím, že plynárenstvo bude mať budúcnosť a určite dosť dlhú fosílnu, so zemným plynom, ale neskôr prejdeme na nejaký iný zdroj molekúl, možno vodík.
Predsa len začiatok plynárenstva sa spájal so svietiplynom, ktorého najdôležitejšou súčasťou je práve vodík. Ako teda vidíš otázku vodíka? V posledných rokoch je v kurze, samozrejme naráža tiež na určité objektívne prekážky. Predovšetkým sa ho neprodukuje dosť, najmä toho zeleného a hlavne neprodukuje sa preto, že jeho cena je vysoká.
Ono je to zaujímavé, že v podstate sme pred 170 rokmi začínali s plynom vyrábaným z uhlia, kde nejakých 50 až 55 % tvoril vodík. Čiže teraz sa ako keby kruh uzatvára a vodík vyzerá ako najperspektívnejší plyn z tých buď nízko- alebo úplne bezuhlíkových plynov. No myslím si, že to nebude úplne ultimátne riešenie, riešenie na všetko, ale bude to jedna významná zložka riešenia dekarbonizácie plynárenstva v budúcnosti. Ten hlavný dôvod si povedal – cena. Keď si zoberieme v súčasnosti ceny energií, tak cena zemného plynu na Henry Hube v USA pred krízou v Iráne bola do 10 eur, niečo medzi 8 a 10 EUR/MWh. Dokonca aj keď sa vojna začala, tak ceny sa zvýšili, ale boli to jednotky eur.
Zatiaľ čo v Európe pred vojnou okolo 30 – 33 EUR/MWh plynu a ceny stúpli na chvíľu až o 100%. Lenže vodík vyrobený v Európe, zelený, čiže z obnoviteľných zdrojov, stojí momentálne okolo 280 EUR. Cena bude určite v budúcnosti klesať s tým, ako sa bude zefektívňovať a zlepšovať jeho výroba. No rozdiel je obrovský a podľa môjho názoru, pokiaľ nenájdeme spôsob, ako výrobu zásadne zlacniť, tak aby bol konkurencieschopný, tak nemôžeme čakať nejaké masívne nasadenie vodíka v celej Európskej únii.
Ono to podľa mňa začne nejakými logickými a ekonomicky udržateľnými riešeniami, napríklad niekde budú obrovské prebytky obnoviteľnej elektrickej energie, ako napríklad v Severnom mori, kde je množstvo veterných zdrojov. K nim sa môžu postaviť elektrolyzéry, ktoré premenia vlastne prebytok, ktorý sa nedá v tom momente spotrebovať, na molekuly. Tie sa následne nechajú buď uskladniť, alebo dopraviť niekde, kde sa dajú spotrebovať. Alebo sa počká na dobu, keď sa to preklopí, že nebude dostatok elektriny a treba ju do systému dodať. Toto bude podľa mňa začiatok a potom ruka v ruke to môže pokračovať.
Takže akú má budúcnosť plynárenstvo?
Ja si myslím, že žiarivú, či už tú tradičnú, alebo – keďže máme už za sebou 170 rokov skúseností, určite budeme dostatočne inovatívni aj v prispôsobovaní sa novej dobe.
Možno na záver nejaký odkaz pre slovenských plynárov?
Už som v podstate stým odkazom začal. Želám slovenským plynárom skvelú budúcnosť, za mnohé dekády preukázali, že sú dostatočne inovatívni, prispôsobiví, schopní a kompetentní. Tak im želám, aby sa všetky tieto vlastnosti prejavili v tomto období, keď je toľko výziev, aby dostatočne dobre zareagovali a vybudovali budúcnosť pre ďalšie generácie plynárov.
Článok vyšiel v časopise Slovgas 1/2026, autor Richard Kvasňovský